O prvom lietani.

Spomienka na prvé lietanie je pre mňa spojená s dvoma lietadlami.

S jedným som prvýkrát zažil čo je to vzduch a preťaženie. S tým druhým čo je to rýchlosť. Ako to bolo?

Môj prvý let vôbec je spojený s ukončením strednej školy, letiskom Prešov a pánmi Ondruška, Paluška a… pravdu povediac len s biedou a s Mirovou (spolužiak) pomocou som si spomenul na týchto pánov. Boli tam aj iní (Bruthans, Nečas ?). V zápisníku už ich podpis nerozlúštim… Naisto však viem, že tam bol aj šéf aeroklubu Ražňany a aj ďalší šéfovia aeroklubov na Slovensku v lete v roku 1983. Bolo v tom aj trošku symboliky. Podľa slov jedného z nich každý aeroklub je časť nášho domova, pretože každý z nich sa podpísal na našich prvých leteckých skúsenostiach  🙂

V nádhernú, slnečnú sobotu 30.5.1983 som spolu s mojimi spolužiakmi (po výborných raňajkách – lečo) prišiel na letisko, kde už boli „zlínky“ z rôznych kútov Slovenska na ktorých doleteli naši inštruktori. Po absolvovanej pozemnej príprave malo k tomu konečne dôjsť. Mali sme sa po prvý krát dostať do vzduchu – letieť. Tým mojim prvým lietadlom bolo Z 142 s imatrikulačnou značkou OK- LNP.

Poradie bolo určené jednoznačne. Podľa toho kto kedy chcel – nabral odvahu. Na mňa prišiel rad až na poradie ďalší. Predo mnou bol kamarát Peťo (RIP 🙁 ). Vysoký, štíhly mládenec s rukami ako lopaty. Spájali ma s ním pekné momenty z hrania volejbalu. Hneď po ňom som mal ísť ja. Peťovi sa let veľmi páčil, ale bol prerušený náhlou potrebou uľaviť žalúdku a tak moje „hneď“ bolo asi až za 2 hodiny, kým vyčistil a vyumýval kabínu od leča.

Žalúdočné ťažkosti pri lietaní by bola tiež zaujímavá téma. Jeden kapustový šalát (už keď som lietal na Albatrosoch) spôsobil divy. Každý kto ho zjedol, tak ho videl aj druhý krát. No a kde všade sa to dá prechodne odložiť, len nerozhádzať po kabíne, je už teraz úsmevné. No v tej danej chvíli…

Keď sa pán Paluška na mňa usmial bolo mi jasné, že nastal môj čas. Bol som trošku dosť nesvoj hlavne z „vône“, ktorá ostala v kabíne. Nejaké úkony, alebo postupy som nestačil ani vnímať. „Vôňa“ robila svoje a ja som to pekne rozdýchaval. Tak sa dialo do času, kým sa rozozvučal motor.

Keďže o aerodynamike som vedel nula celá čosi, s úžasom som sledoval, ako sme sa dali do pohybu. Keď vibrácie a veľmi zvláštne a cudzie zvuky dosiahli vrchol – myslel som, že sa rozpadneme na márne kúsky –  zlín sa odpútal od prešovskej trávy a ja som vstúpil do iného sveta.

Ako ináč pomenovať ten nádherný pocit, ktorý sa dostavil. Chvíľu som špízoval čo sa stalo, že tie zvuky zmizli, že je odrazu taká zmena. Potešilo ma zistenie, že vo vzduchu je lietadlo doma a pohyb po zemi je len nutné zlo.

Stúpavou zatáčkou sme nabrali výšku pre cvičenie. Zatáčky s malým náklonom mi neboli nijako zvláštne.

Po otázke, či som dobre ukurtovaný (dobre upnutý v sedačke) nastala ďalšia zmena. Pri prechode do letu strmhlav som zaznamenal kabínovú „vôňu“ a potom sa už diali veci nevídané. Chcel som si všímať ako inštruktor vlastne letí, ale nebol čas. Pri vyberaní a prechode do horizontu som zažil prvé preťaženie. Zvláštny pocit. Zmeny náklonov a sklonov lietadla a tým aj polohy môjho tela v priestore spôsobovali rôznu intenzitu preťaženia a tým aj rôzne intenzívne pocity. Jednoducho povedané – páčilo sa mi to.

Môj inštruktor mi popisoval jednotlivé manévre, ale ja som sa venoval iba vnímaniu preťaženia. To bolo to, s čím sa spájala moja predstava o lietaní. Pristátie a hlavne rolovanie som vnímal úplne inak. Eufória robila svoje.

O niekoľko rokov neskôr (3.3.1987) už ako študent posledného ročníka VVLŠ – SNP Košice  so znalosťami aerodynamiky oproti prvému letu neporovnateľnými. Boli nadobudnuté po aplikacií učiteľského majstrovstva pána Orlity. Mám ich ešte aj teraz. Ďakujem.
Tiež som ukončil pozemnú prípravu a blížil sa s inštruktorom majorom Týcom k môjmu vytúženému lietadlu -Mig-21UM. Postupy a úkony som zvládal, kým sa nerozbehol motor. Potom to začal byť zase „iný svet“.
Ako v nejakom tranze som naroloval na dráhu na letisku v Přerove.

Přerov

„Nabudúce úkony do interkomu nahlas a môžeš žiadať vzlet.“ – počujem hovoriť inštruktora.

Môj svet však mal aj iný čas. Kým som zareagoval, inštruktor už sám vyžiadal vzlet. Spozorujem ako mi ľavá ruka beží dopredu a počujem:

„Zarážka.“

Uvedomujem si, že stláčam prednú zarážku. Kopanec do zadku, v podobe zapnutia forsáže a rozbehu lietadla, som rozoberal tak dlho, až som počul zase:

„Zarážka.“

Znova som stlačil zarážku a vrátil som sa k „svojim úkonom“. Tu som sa prvý krát na chvíľu prebral zo svojho sveta. Vo výške 1500 metrov som si uvedomil, že chcem zatvoriť podvozok, ktorý už je dávno zatvorený. Kým som to strávil, tak sa ozvalo:

„Ohlás začatie činnosti v priestore“ – zopakoval mi to viackrát. To som sa však dozvedel neskôr.

Šok, ktorý som prežíval z toho, že lietadlo malo pred mojím myslením obrovský náskok ma ešte viac uväznil v mojom myšlienkovom pochode. Nachádzali sme sa už u Gottwaldova vo výške 4000m. Aj napriek náletu na Delfíne, či Albatrose ma táto skutočnosť veľmi prekvapovala a mal som s tým problém.

„Odovzdávam a urob pravú zatáčku“ – ma vytrhlo z môjho sveta a hodilo do reality.

Zamrvil som sa v sedačke, chytil knypel a POMku. Dovtedy som mal ruky na kolenách.

„Preberám“ – odpovedám.

„Pomaly“ pohyb knyplom a následná reakcia lietadla bola zase prekvapením. Miesto pomalého uvedenia do náklonu, ako som to očakával ja, lietadlo urobilo rýchly polvýkrut.

„Nie tak hrubo! To musíš ako s milenkou.“ – túto hlášku som potom počul viackrát a s odstupom času uznávam, že pravdivejšie prirovnanie nie je!

Ďalší pokus bol úspešný a ja som vykružoval svoju prvú zatáčku na MiG –u. Niekoľko zatáčok a strmhlavých letov ma tak pohltilo, že ma nenapadlo ani raz pozrieť na palivomer a už vôbec som nemal poňatie o čase a dobe strávenej vo vzduchu.

„Nasaď domov a ohlas návrat.“ – tento príkaz znova spôsobil, že som sa dostával do oneskorenia za lietadlom.  Kým som stihol zahlásiť Štartu, že sa vraciame, tak sme boli skoro mimo našu pridelenú zónu.

„ Preberám. Ja sa vrátim. Ty to zatiaľ rozdýchaj a sústreď sa na pristátie.“

Zabľabotal som:

“Odovzdávam.“ –  a skúšal som zistiť kde vlastne sme.

„Sme východne od Gottwaldova na okraji zóny. Teraz vpravo ho uvidíš.“ – mi oznamoval a súčasne urobil utiahnutú pravú zatáčku. Nárast preťaženia a jeho intenzita boli upozornením, že v tomto stroji je všetko ináč…

Kým som uvažoval prečo urobil pravú zatáčku, keď doľava bolo domov bližšie, tak sme boli už na okruhu.

„Ty vysuň podvozok a úkony ti budem hovoriť ja“ – bola predzvesť ďalšieho sledu udalostí, ktoré sa v priebehu nasledujúcich troch minút udiali. Toľko trvalo, kým sme pristáli.

„Diaľna, plné“ – hlási do radia inštruktor a do interkomu mi hovorí: „Vidíš, takto to nasmeruješ na prah dráhy a upravíš otáčky.“

Držím sa knypla ako hovno košele a o nejakom smerovaní nemám ani poňatia. Sklon lietadla je iný ako výslednica jeho pohybu a ja neviem vôbec určiť, či trafíme letisko a nieto ešte prah dráhy.

„Veľmi klesáš, to by sme pristali už u blížnej“ – a jemným pohybom knypla nastavuje správny režim klesania.

Pre mňa stále väčšia španielska dedina.

„Máme meter, pol a pristávame.“ Spracovanie čo mi hovoril bolo u mňa tak dlhé, že sme vyrolovali z dráhy. Ešte šťastie, že sme nevyhadzovali brzdiaci padák a povinné úkony som mal napísané a pripnuté na kolene. Tlačidlo odhodenia padáku by som snáď stlačil až na stojánke. Tak stačilo čítať úkony a urobiť ich. Z pamäti by som to nedokázal. Rolovanie na stojánku bola hračka.  Začiatky na Delfíne urobili svoje. Keď som jedného dňa počul, že ho vojaci – záklaďáci volali kačica, spomenul som si ako som „prekráčal“ dlhú rolovačku v Košiciach.

Odkurtovanie a vystúpenie z lietadla mi trvalo dlhšie ako inštruktorovi. Major Týc už zapisoval v zápisníku lietadla, keď ja som schádzal po rebríku. Kráčajúc spolu k výškovke, mi vraví:

„Bolo to dobre. Pôjde ti to.“

Nebol som v tej chvíli o tom presvedčený. Tu zmiešaninu pocitov a myslenia bolo isto na mne vidieť. Bol som hlavne zmätený a zaskočený tým, že som bol stále hlavou – myslením pozadu toho, čo sa práve dialo.

„Bolo to na mňa nejaké moc rýchle.“ – zadumane odpovedám.

Privedenie.

Upravené 7.10.2012


.

.