Každý má svoje miesto v systéme (rodina, pracovný kolektív, štát, národ a pod.)
Každý má toto právo a nikto nesmie druhému toto právo upierať.
Napriek tomu sa však toto veľmi často stáva. „Ja mám právo tu byť, ale ty nie.“ – je tvrdenie, ktorým sa upiera právo na členstvo. Táto veta má svoje obmeny. Aj tu sa používajú typizované vety:
- „Ja nie som viac tvoje dieťa/brat/rodič.“
- „Ty už nie si moje dieťa!“
- „Vyber si buď mama alebo ja.“
- „Pre teba u tohto stolu už nie je miesto!“
- „Musíme sa za teba hanbiť!“
- „O tomto sa u nás hovoriť nebude.“
- „Čím skôr na to (neho/ju) zabudnime.“
- „Odišiel si? Zabudni!“ a podobne.
V prípade rodiny sa to stáva ak členovia rodiny potláčajú spomienky na niekoho, kto urobil niečo hodnotené kýmsi ako zlé, či inak trčal v rodine (systéme). Napr. spomienky na uja, ktorý pil a tým trpela celá jeho rodina, príslušníka „nesprávnej“ strany, kaziča „správneho“ personálneho profilu, pri rozvode, atď. Autor rodinných konštelácií Bert Hellinger hovorí:
„Členovia síce môžu zabudnúť na tých, ktorí boli vylúčení, ale systém nezabúda. Vylúčenie členov, ktorí na členstvo majú právo, je jedným z bežných faktorov, ktoré narušujú rodinný systém.“
Toto vylúčenie je však privolanie problémov pre tých, ktorí vstúpia (narodia sa) do rodiny neskôr – opakujú osud niektorého vylúčeného, alebo zabudnutého člena rodinného systému, bez toho aby o tom vedeli. Neviditeľný tlak systému na zachovanie tohoto pravidla sa začne prejavovať „objavením“ sa problémov v spolunažívaní.
K takému vylúčeniu môže dôjsť aj nevedomky. Stáva sa, že rodinou prechádza skrytý odpor ba až nenávisť k mužom. Často krát je táto skutočnosť pre členov danej rodiny nepostrehnuteľná, ba ani pre okolie. Prejavuje sa však tým, že nápadne často sa tam (v tej rodine) vyskytujú „silné ženy“ alebo veľmi často ženy z takej rodiny stretávajú „nesprávnych“ mužov a pod. Napadá Vás čo môže byť tým nevedomým vylúčením? Je to napr. úmrtie ženy pri pôrode. Za smrť je niekto vinný. Čierneho Petra – vinu má muž, ktorý je otcom dieťaťa. Keby neplodil, nebolo by úmrtie. Paradoxné je, že toto tvrdenie nemusel nikto povedať nahlas. Členovia rodu už toto dávno zabudli (napr. čo vedia ti najmladší o svojich prarodičoch), ale systém nie.
Podobné to je aj v iných systémoch. Napr. firme, štáte, národe. Je tvorený rôznymi ľuďmi. Niektorí sa združujú do rôznych spolkov, iní tieto spolky nemajú radi atď. Prichádzajú a odchádzajú, či sú vymenení…
Dejiny sú jednoznačné – každý tam má svoje miesto. No iba „víťazi píšu históriu“ a iba pre vyvolených (My máme právo tu byť, ale Vy nie.) Azda preto dejiny nášho štátu (národa) máme úžasné, ale správnu históriu ešte nikto nenapísal.
.