Archív značiek: konstelacie

Konštelácie – problém, alebo prínos ?

SamsonKonštelácie majú jedinečnú schopnosť zobraziť skrytú dynamiku – mechanizmy, vplyvy a pohyby, ktoré si normálne v živote nevšimneme. Častokrát (je to normálne=robí to väčšina) však vedome popierame realitu, lebo nevyhovuje našej predstave. Filtrujeme či prekrucujeme. Zatvárame oči či bojujeme. Dokazujeme či spochybňujeme. Používame milosrdnú lož…

Toto si konštelácie nevšímajú. Neberú ohľad na náš názor alebo posudzovanie. Tak sú konštelácie priamo spojené s realitou a dávajú nám náhľad (umožnia pochopiť) ako funguje daný systém a my v ňom. Toto je najväčší prínos (pre mnohých však problém) konštelácií. Prečo problém?

Spoločnosť, v ktorej žijeme, nás učí hlavne hrať = zahmlievať (nie hrať sa = zabávať sa) byť kýmsi. Učí nás hľadať a určovať vinníka všade okolo. Hlavne byť nevinný a už vôbec nie ten kto škodil. Stále mať zadné dvierka. Byť hrdinom. Oceneným bojovníkom za nevzdávanie sa a boj. No či je to boj s konkurenciou, či o vlastné prežitie (príbuznými, kolegami, chorobou atď.) je to vlastne boj so životom. S vlastným životom.

V mene niečoho (dôležité je nájsť dôvod) robíme to, čo (ne)chceme. To čo je nám podsúvané, že tak sa robiť má, že robia tak naše vzory (celebrity), že… to čo sa od nás očakáva, to čo je podľa čohosi, či kohosi správne, to čo pomáha obchodu, to čo nás zabezpečí či ochráni atď.
Keďže to nie je naša prirodzenosť, tak si pomáhame ako vieme. Aby sme prežili – hráme = hľadáme rôzne možnosti a tvárime sa (sme právom presvedčení!), že na sebe pracujeme (sme lepší) a meníme všetko a všetkých k lepšiemu. Nájdený stereotyp nám zabezpečil prežitie. Časom, tak ako rastieme, sa však zabehaný stereotyp stane väzením.

Opakovane to (naše vlastné opakované konanie) funguje k vlastnej nespokojnosti. Tá nespokojnosť má byť signál k pohybu, k zmene. Keďže však z toho čo bude máme obavy – však ide o život! – volíme radšej snahu, mysliac si, že si tým chránime svoj život. A čo je to tá snaha? Ďalšia hra.

Konštelácie dokážu túto hru zviditeľniť. Nie každý však chce, aby pochopil aký je herec. Čo sa ozaj skrýva za rokmi driny, odriekania si a obetovania sa…
Tento náš vlastný prvý krok je ťažký.  Už si nepamätáme, že jeden taký už máme za sebou – preto vieme chodiť a nie sa snažiť chodiť 🙂
Aj napriek tejto skúsenosti sa miesto žitia stále snažíme. Táto snaha však nie je zlá! Je to iba iná cesta. Iná, ďalšia skúsenosť – tréning, ktorý nás stále vráti k možnosti voľby. Alebo žeby vedome konanie?  – snaha nájsť dvere tam kde nie sú. Nikto nerobí nič bez dôvodu 😉  Čo je prvý krok k ozajstnej zmene?

  Je to spoznanie skutočnej, neskreslenej reality – naliatie si čistého vína.

Čiže zase raz čosi „zlé“ – problém – konštelácie je na niečo dobré 🙂 Teda sú prínos. Hneď po ukončení školského vzdelávania som si myslel, že už sa nikdy nebudem učiť. Mám predsa vedomosti dosť! To pravé orechové učenie však nastalo až potom. Život ma vždy priviedol tam (aj keď som nechápal dôvod, ale o to viac sa usilovne snažil) kam som ho ja sám smeroval a dal mi možnosť si zvoliť.

Keci? To som si myslel tiež 🙂  Dokonca často som uvažoval prečo ma život trestá.. až jedného dňa som si spomenul, ako som sa naučil chodiť.

Upravené 6.novembra 2012

O chlapoch a mužoch.

O čom tu sa už len dá písať, že? Však chlap či muž je jedno a to isté pohlavie. „Jeden“ rozdiel však spolu môžeme nájsť. Kto, alebo čo, alebo koho voláme chlapom? Najprv o ňom počujeme v útlom veku.
Napr. keď sa malé chlapča kdesi udrie a prejaví svoju „slabosť“ počujeme: „ Buď trošku chlap! Chlapi neplačú! Nebuď taká citlivka! Si usmoklený ako baba.“ A tak ďalej a tak podobne. A tak z malého chlapca – rovnako citlivého človiečika ako aj jeho dievčenských rovesníčok naokolo, sa začne vytvárať chlap. V dobách nedávno minulých sa celý proces premeny chlapca na chlapa „dokonával“ absolvovaním základnej vojenskej služby – vojenčiny. Aspoň tak sa to veľa krát tvrdilo.
Aj po rokoch, mám stále pred očami nápis z mojej dlhej vojenčiny. Ten bol na agitačnej tabuli stojacej na ceste do jedálne. Bolo na nej: „Útrapy vojenskej služby znášam statočne!“ A skutočne sa tak dialo. Tá premena z chlapca na chlapa sa diala. Samozrejme, že sa to nestávalo, alebo nedokonalo iba počas vojenskej služby. Keby to bola pravda, tak v súčasnosti chlapov skoro nemáme. Počas vojenčiny však došlo k odlúčeniu od blízkych a tak to, čo sa začalo niekedy dávno vetou: „Jedz dieťa moje a až vyrastieš, bude z teba chlap!“ sa odrazu mohlo prejaviť skokovo. Tie malinké zmeny, ktoré u svojich blízkych nezaznamenáme keď sú s nami každý deň, si všimneme ak sa nám na určitú dobu vzdialia. A tak zmena chlapca na chlapa sa pre okolie stávala úžasná a vždy očakávaná. Čo táto zmena na vojenčine spôsobila? Ako vždy môžeme nájsť „pozitíva“ aj „negatíva“.

To „pozitívne“ v kocke sa dá opísať asi takto. Bolo to stretnutie sa s rôznymi výzvami, ktoré spôsobili, že chlapča spoznalo samého seba hlavne po fyzickej stránke. To sú tie nekonečné nácviky (trpezlivosť a poznanie, že všetko potrebuje svoje miesto a svoj čas), presuny v pokluse (nie rýchlosť rozhodovala, ale správne načasovanie), dodržovanie limitov (spoľahlivosť a zodpovednosť), ale aj nepovolená vychádzka (uvedomenie si následkov za svoj čin) či reset hlavy v krčme (spoznanie svojich fyzických limitov, kolektívnej sily). Psychická stránka bola zameraná na „odolnosť“ voči stresu. A tak sa stres vytváral neustále, aby si človiečik zvykol. Univerzálne stresové riedidlo – alkohol, fungovalo rovnako ako funguje aj teraz. Alkohol však nerieši a neučí, iba odsúva – odkladá riešenie na neskôr. Je zaujímavé, že už roky povinná vojenská služba nie je a chľastanie či fajčenie stále pokračuje. Ba je tých možností ešte viac. Takže argument, že všetko to sa mladí chlapci naučili na vojne, bol nesprávny. Rovnako tak aj, že vojna robí z chlapca chlapa.

To „negatívne“ pri premene na chlapa? Mám pocit, že najviac sa to prejaví na znecitlivení – zastavení emočného vývoja, jeho násilným samo-potlačením (nebudem plakať, nie som baba, až ja budem u moci…) a „kastovaním sa“. Odrazu sa zjavia chlapi a poserovia, tí čo nemajú žiadny problém a iní. V ženskej populácii pribudne množstvo hydiny a kráv. Samozrejme aj ďalšie vonkajšie znaky (arogantné vystupovanie, oblečenie, silné stroje, technické zázraky, tetovanie.. ) aby ihneď bolo jasné, kto je chlap a kto nie. Títo chlapi aj „útrapy života“ znášajú statočne. Pevne stlačia sánku (niekedy nielen svoju), zatvoria oči a boria sa životom ako buldozér. Časom sa stávajú nenahraditeľní (bez nich nič nefunguje „správne“) ba až hrdinovia čo prežili, kde iní by sa zabili. Neuvedomovali si a možno časom nechceli vidieť to, čo za nimi ostávalo (čo už za buldozérom ostane…) a premrhali príležitosti na ďalší postup v premene. V akej premene?

Chlap je totiž „prototyp“ muža. Taký surový výkovok –“ ingot, či polotovar“. Toto však nie je na prekážku. Ba naopak. Základom každého zdokonalenia je predsa „prototyp“ – niečo ako vývojový článok.

Pre ďalšie pokračovanie hľadania rozdielu je potrebné si uvedomiť, že keď nám rodičia posúvali dar ktorí dostali oni od svojich rodičov – život, tak nám dali každý ten svoj kúsok. A tak sme dokonala zmiešanina mužskej (otec) a ženskej (mama) časti. Je jedno aké ma „zmiešanina“ pohlavie. Dôležité je, dokázať nájsť a skultivovať aj to opačné pohlavie v nás. Teda aj to čo som dostal od rodiča opačného pohlavia ako som ja sám. Porozumieť si.

Ako to robí správny chlap? Celý čas sa snaží rozvíjať a aj rozvíja a zvyčajne až preženie, práve iba tú svoju mužskú časť. Ako sa to prejavuje v živote? Chlap si ješitnosť pletie s hrdosťou, bezhlavosť s odvahou, zbabelosť s rozvahou, agresivitu s priebojnosťou, vyhýbanie sa prežívaniu s racionalitou. Asi najviac to je vidieť, keď si popletie fanatizmus so zapálením sa pre vec, alebo aktivitu so slepým bojom. Tu už je iba maličký krok k násiliu a k určovaniu tých „dobrých a zlých“, tých čo sú s nami a tých čo sú proti nám atď.

Tú, ženskú časť chlap nevie ako má prežívať. Čo s tým urobiť. Zvyčajne má obavy, že by mohol zoženštieť – „oteplieť“. A tak všetko to čo sa derie na povrch (začne vnímať ) zatláča späť pod povrch. Však nie je baba!!! Nevšíma si to – ignoruje, alebo ešte viac sa zameria na tú svoju mužskú časť a ešte viac sa stáva, už nie chlapom – prototypom muža, ale kýmsi iným, kto má napr. veľa kamarátov, ale žiadneho priateľa, zlú manželku, ale množstvo krásnych mileniek. Stáva sa aj opak. Ženská časť prevládne (z odopieraného najväčší kus) a tak napr. objaví sa vyumelkovaný, citlivý, ale labilný, zahmlievajúci či ľútostivý chlap, ktorý má napr. veľa dôverných kamarátiek, ale žiadnu vážnu známosť a o manželke iba sníva. Všetci naokolo mu ubližujú, aj keď on koná iba dobro.

Čo s tým urobiť? Dá sa vôbec nejako nájsť ta mužská a ženská polovica v chlapoch? A vôbec dá sa mužsky prežívať to ženské v mužoch? Alebo tak žensky prežívať to mužské v ženách? Ako to v nás pôsobí?

Isto to ide! Život prináša stále príležitosti na pokračovanie premeny a rozvoja. Môžeme to robiť ako samouci, alebo inak – (tým nemyslim teoretizovanie!). Dôkazom je to, že existujú muži, ktorí vedia vo svojom živote uplatniť trpezlivosť, starostlivosť, estetickosť, vnímavosť, súciť či intuíciu. Teda to, čo je viac ženské a pritom im ostáva aj to chlapské. Tak sa muži stávajú skutočnou oporou ženám. Nadväzujú ozajstné vzťahy s ozajstnými ženami. Sú z nich chápaví manželia pre manželky a ozajstní otcovia (nielen oplodnitelia, či pestúni alebo zásobovači) v rodinách.

Je ich menej ako ženatých chlapov (oplodniteľov či pestúnov alebo zásobovačov), ale sú. Títo muži neopakovali iba to, k čomu ich učil systém, ale naučili sa počúvať aj svoje vnútro a rozvážne začali kráčať životom.

Jedna z množstva príležitosti na tejto ceste premeny chlapa v muža a neskôr manžela a otca v rodine, sú rodinné konštelácie. Špeciálne mužské konštelácie. Jemno-hmotné energie, ktoré pôsobia pri inscenovaní konštelácii, nádherne rozkryjú systémovú chybu – chcenie byť dokonalým chlapom. Tak pomáhajú bezradným chlapom stať sa mužmi.

Normálne však je, pri Fernete rozprávať chlapčenské, či chlapské zážitky, že? A čo je to normálne? No predsa to čo robí väčšina. Tak potom prečo sa stať mužom? Na to musí prísť každý chlapec či chlap sám. A tak iba skutočne odvážny chlap si dovolí zažiť, že aj muži majú svoje dni a nie je nutnosť mať k tomu Fernet 🙂

   Späť.

Poznámka:
Mužské konštelácie v príprave. „Muž, manžel, otec ako tvorca a ochranca miesta pre úctu, lásku a život.“

.