Moje vnímanie sa od čias dieťaťa menilo. Tak ako som vsakoval informácie o dobrom a zlom, či iných pojmoch a hodnotách, zaujímalo ma aj čo to je úcta.
Ešte viac, keď som spoznal desatoro a v ňom prikázanie „Cti otca svojho i matku svoju!“ Ako sa to robí?
Všetky rádoby definície či prirovnania, ktoré ma postretli však boli mätúce, lebo mi splývali s inými pojmami hlavne s rešpektom či obavami ba dokonca strachom.
Kdesi v hĺbke samého seba mi to nesedelo. Bolo to kdesi tam, kde sa zvykneme búchať rukou, keď hovoríme o sebe. Nesedelo mi ani tvrdenie, že jediný otec je hen tam hore a všetko vidí a …
Potom však tieto pochybnosti boli prehlušené tou časťou tela, kde si zvykneme búchať rukou či prstom, keď sa čosi pokazí. „Nemal som čas“ lebo som plnil povinnosti či dokazoval, že som lepší a vôbec…
Až o mnoho rokov neskôr som na vlastnej koži zistil, že skutočne platí to čo povedal Lev Nikolajevič Tolstoj – Je veľa veci, ktoré sa dajú študovať, ale kto nevie žiť, je mu celé štúdium na nič.
Keby som toto tvrdenie v minulosti počul od učiteľov na rôznych školách, bol by som sa mu vtedy smial. Rovnako ako som sa smial na tvrdení nášho matikára, (pplk. Ing. Bartolomej Hudák -ďakujem) že pre stromy nevidím les. Dôvod?
V tých školách ma pripravovali na život. Život, ktorého súčasťou bola „láska“ aj „úcta“. Učili ma ako splniť všetky povinnosti, ako byť úspešný, ako si človek zaslúži úctu, ako robiť všetko správne … tak som to počul všade okolo! Hovorí sa to (a nie len v školách) aj teraz a v dobe zvyšovania nezamestnanosti oveľa hlasnejšie. Má to však jeden podstatný háčik. Chýbala tam a stále chýba úcta. Úctu si totiž netreba zaslúžiť. Je potreba ju objaviť.
Mám rád definície, ale definovať úctu ešte nedokážem. Ono to vlastne ani poriadne nie je možné. Obmedzenosť jazyka sa tu výrazne prejavuje. Je to tak, ako keď by niekto chcel opísať atmosféru úžasného, napríklad hokejového zápasu, iba výsledkom. Ide to, ale tak to potom vyzerá. A tak to je pokrútené aj v prípade úcty. Nedá sa nabifľovať a na jej zažitie buď nie je priestor, alebo nevieme od koho.
Už generácie ľudí takto blúdia a vychovávajú ďalších bludičov, či bludičky. Ako však úctu znova nájsť?
Najlepšie je použiť to, čo nás od nej odviedlo – vlastný rozum. Rozum nie je zlý, či vinný! Iba prevzal chybnú (zavírenú) informáciu.
Naučeným stereotypom je totiž reagovať na vetu: „Tohto človeka si cti!“ – (čiže maj v úcte) otázkou: „Prečo?“ „Čo urobil, dokázal atď.?“ alebo rovno hodnotením, že je taký a onaký a nikdy!
No a hodnotenie je to miesto, ktoré môžeme použiť. Akási „hodnota človeka“ je to čo nám je už dlho vtĺkané do hláv. Používajú sa pri tom vzletné slová o morálke, či pokroku, alebo najnovšie o demokracii, jej ochrane a rozvoji.
Etalón (vzor) je modelovaný zákonmi, alebo požiadavkami, alebo prikázaniami, alebo… no konečný súd si určuje vždy každý sám! Takže ako na to?
Ak pri zisťovaní hodnoty človeka porovnaním dostanem výsledok iný ako nula, čiže som horší, či lepší – len nie taký ako on/ona, tak práve toto nie je úcta.
Keď sa dopracujem k stavu, že nepotrebujem hodnotiť a každého budem vnímať rovnako, dopracujem sa teoreticky k stavu nazývanému úcta. Praktická realizácia je veľmi ťažká, lebo zvyk-železná košeľa je neustále hodnotiť. No a chce byť niekto nula? Čo je dôvod, že potrebujeme neustále hodnotiť?
Hodnotenie kvality človeka sa mi javí ako skrytá túžba po Láske. Tá je (túžba) umelo uspokojovaná získaním vlastnej dôležitosti (hodnoty) a tým sebaúcty na základe skrytého zneuctenia iného človeka („Však si nič o tom debilovi nevymýšľam, že?“)
V momente, kedy podľa seba správne ohodnotím a zaradím sa inde ako medzi neschopákov (urobím tých okolo seba neschopnými) sa dostanem do stavu očakávania príchodu zaslúženého uznania v rôznej podobe. A tým do stavu očakávania naplnenie túžby po Láske.
Dejiny ukazujú, že to funguje… No vždy príde ďalší schopnejší, spravodlivejší a lepší a.. s potrebou pravdivo ohodnotiť, ale Láska stále nechodí.
Objavením úcty som objavil, že Láska nemôže prísť tam, kde vždy bola a je, len ja ju nevidím, lebo ju chcem inú – takú po mojom!
