Táto zákonitosť určuje, že v každom systéme čas vytvára aickú postupnosť. Presnejšie povedané, tá postupnosť je vytváraná časom začatia bytia (vzniku). Čas vytvára štruktúru a tým aj rozdiely medzi jednotlivými členmi (aj skupinami rodičia – deti, nadriadený – podriadený atď.).
To čo sa udialo skôr má prednosť pred tým čo sa udialo neskôr.
Ten kto prišiel skôr je vždy väčší ako ten čo prišiel neskôr. Napr. partnerský (manželský) vzťah ma prednosť pred vzťahom rodiča k dieťaťu. Príslušníci jednej generácie sú na jednej úrovni – rodičia sú iná generácia ako ich deti.
Čo sa však stane ak jeden z partnerov uprednostní vzťah k dieťaťu pred vzťahom k partnerovi?
Prejaví sa to ako pokrivenie pravidla. Toto pokrivenie je vnímané systémom ako krivda a má na rodinu destabilizujúci účinok – nedorozumenia.
Deti potrebujú cítiť, že partnerstvo ich rodičov je prioritné-hlavné (bolo skôr) a oni sú až v poradí za (nie sú to tí okolo ktorých sa všetko točí). Ak toto sa nedeje, tak v danom systéme (rodine) sa nedarí partnerskému spolunažívaniu (z dôvodu uprednostnenia – krivdy) a rovnako tak sa potom nedarí aj deťom. Dochádza „zrazu“ k vzniku problémov, ktoré potom rodičia a deti riešia a riešia, alebo ako výsledok riešenia potláčajú, pripadne použijú metódu takzvaného prijatia – rezignaciu.
Často sa stáva, že ten čo prišiel neskôr (mladší) poruší hierarchiu tým, že na seba prevezme to čo patrí, skôr prišlému (staršiemu) v systéme (zodpovednosť, funkciu, privilégium atď.) Je tzv. akčnejší, silnejší atď.
Stáva sa, že syn chce byť lepším manželom svojej matke ako je jeho otec. Často trpí za činy svojho otca. Po úmrtí, alebo rozvode úplne zastúpi (nahradí) manžela svojej matke. Aj táto pomoc („teraz musíš mame pomáhať miesto otca“) je porušenie hierarchie. V tomto však pohlavie nehrá úlohu. Rovnako tak sa to deje aj s matkami a dcérami.
Ten, kto takto porušuje (vedome, alebo nevedome) prirodzenú hierarchiu, má často sklony k deštruktívnemu chovaniu. To sa prejavuje v rôznych oblastiach života v problémoch – krízach, ktoré zdanlivo vznikli z ničoho a zrazu len si nerozumieme (s otcom, s mamou, s manželom/kou, atď. ) Nechápeme. Ako sa to mohlo stať?
Často však aj tí mladší sú nevedomky použití. Slová „útechy“ (v rôznych situáciách, ktoré prinesie život) im také postavenie nanútia alebo ponúknu. Kto nepočul vety typu:
- „Musíš byť lepší/a ako tvoj otec/mama.“
- „On/ona (otec, mama) ide preč a teraz je to všetko na tebe synček/dcéra moja.“
- „Musíš byť svojej mame oporou.“
- „Otec už tomu nerozumie, ale ty sa o mamu musíš postarať.“
- „Ten/tá pred tebou za nič nestal/a.“
- „Treba mu to po 100 dňoch zrátať.“
- „Nemám čas miláčik, ja sa starám o dieťa na rozdiel od teba.“
- „Mal by si s tým synom byť viac kamarát, tak ako ja s dcérou!“
- „Ja som sa obetoval/a, pre deti a ty si si chodil iba do práce.“
- „Kto to urobí ak nie ja?“
- „Nikdy nebuď ako tvoj/a otec/matka.“ A mnoho podobných.
Tieto dobre mienené slová však v sebe nesú chybnú informáciu o hierarchii. Tým vytvárajú zmätok a nie jej dodržanie.
.