Čo majú spoločné stránky venované rodinným konšteláciám s príbehmi o lietaní? Na prvý pohľad nič. Preto sa občas aj objavia otázky na túto tému..
Pravdu povediac, pri uverejnení prvého príbehu, som sa nad tým ani nezamýšľal. Až následne som si uvedomil jednu zásadnú vec. Vplyv prostredia spojeného s lietaním a moja cesta k nemu s tým spojená, bol skôr ako som sa začal venovať a vôbec zistil, čo sú to konštelácie. A tak, vlastne bez nejakého hlbokého uvažovania, písaním o lietaní prejavujem úctu tým, ktorých som u lietania stretol aj tým, s ktorými som sa nestretol, ale z ich skúsenosti – často krát zaplatených krvou – som čerpal a prežil.
Letecké prostredie, stretnutie rôznych ľudí, ich rôzne prejavenie sa v rôznych situáciách, aj v situáciách po ktorých bola zima na jednu nohu, ma ovplyvnilo viac ako kedy som bol schopný si pripustiť. Mám pocit, že nielen iba mňa, ale každého zo zúčastnených to ovplyvnilo a určilo jeho ďalšiu cestu!
Tých príbehov mám v zásobe viac – stále keď dozreje ten pravý, tak ho dám na internetový „papier“. Tieto spomienky a ich písanie mi pripomínajú aj moje časy prísne logického uvažovania a odvrhovania toho, čo však veľmi vplývalo na môj život. Čo to bolo? O tom v inom príbehu.
V kontexte týchto súvislosti nemôžem zabudnúť aj na môjho kolegu Mira. Ten po náhlom skončení s lietaním vyštudoval teológiu. Nebyť skutočnosti, že je ženatý, tak by bol z neho farár. No a jedného dňa sa stalo, že na jeho pohrebe sa stretli rôzni ľudia. Tí, čo ho poznali ako človeka, vojaka či pilota, aj tí, čo ho spoznali inak už „iba“ v inom prostredí.. A tu sa tiež udial zaujímavý príbeh.
Do miestnosti poslednej rozlúčky vstúpila čestná vojenská jednotka s vlajkou Slovenskej republiky. Štátna vlajka bola a je symbol, dokonca jeden z tých najvyšších, ktorý okrem iného pripomína aj množstvo ľudí, ktorí dali svoj život za národ (či národy) žijúce pod týmto symbolom. Voči symbolom ľudia vždy a všade mali, aj majú úctu. Vždy však aj sami určujú voči ktorému symbolu áno alebo nie.
Bolo zaujímavé pozorovať čo zrkadlili tváre zúčastnených a hlavne tých, ktorí neprejavili ani náznak úcty. O to horlivejšie a bez ohľadu na svoj zdravotný stav sa postavili – prejavili úctu – keď vstúpili predstavitelia rôznych cirkví. Napriek tomu, že pri slovách rozlúčky práve vojenský duchovný pripomenul symbol – štátnu vlajku – a jeho vplyv na životnú cestu Mira, pri odchode z miestnosti sa situácia zopakovala. Mohol by som tento príbeh zakončiť moralizovaním, či štipľavou poznámkou. Neboli by to však v tejto chvíli tie správne slová. Dôvod?
Ten je tak jednoduchý, až je neviditeľný. Táto situácia znova ukázala, ako to je s nami ľuďmi. Pripomenula mi tiež to, čo som prehliadal a to čo na seminároch či ukážkach je zviditeľnené. Je to nielen neznalosť, či chybné poradie hodnôt, úcta k falošným hodnotám, ale hlavne tvrdošijné ignorovanie schované pod rôznym menom, pod rôznou zámienkou, dobrým úmyslom…
Bez úcty, hlavne ku svojim koreňom – členom rodiny, rodu, k národu – to ide tiež. No znova iba k ich nachádzaniu. No a keď nevyužijem možnosť tomu porozumieť cez slová, tak život zvolí inú formu učenia. Je iba na každom jedincovi, či sa bude vzpierať, alebo učiť, alebo trénovať či… o tom som už ale písal na inom mieste. 😉
Čo tým chcem povedať? Preto príbehy o lietaní na stránkach zameraných na pomoc na ceste k úcte, k láske a životu. 🙂
.
.