V každej rodine je známa scénka, keď dieťa (deti) začnú rodičov skúšať. Že nie? Ono to na začiatku vyzerá úplne ináč. Taká klasika je proces jedenia, či uspávania, či upratovania hračiek za účasti oboch rodičov a najlepšie za účasti ďalších príbuzných, či priateľov.

Mama: “Janko, poď ideme spať.“

Malý Janko, ktorému do maminho oslovenia klimbala na stoličke hlava, zrazu ožije.

Janko: “Ešte chvíľu mama. Ešte dopozerám rozprávku na laptope.“

Po dopozeraní rozprávky sa Janko so všetkými (najlepšie ak je nejaká návšteva) rozlúči a ide poslušne do postele.

Malú chvíľočku po príchode mamy s oznámením, že malý synček Janko už pekne spí, je Janko na nohách stojaci vo dverách, uplačkaný a čosi mumlajúci. „Starostlivá“ mama hneď vyskočí a zisťuje čo sa stalo. Chvíľka tichej debaty, sľubovania = dohovárania a odrazu Janko rezolútne vyhlási: “Mama ja ešte nejdem spať, ja chcem byť s Vami.“

Jankova mama veľavravne pozrie na svojho manžela. Otec príde k Jankovi, zoberie ho do náručia a povie: “Janko, už je ozaj čas ísť spať.“ a kráča k spálni. No Janko má iný názor. A začína testovať. Spustí znova plač, krik, prípadne začne otca pästičkami tĺcť… Otec sa zastaví a dôraznejšie zopakuje čo povedal.

No v tom už zasahuje mama dieťaťa a preruší otcov proces nastolenia poriadku. Berie syna z náručia otca, vracia sa späť, tíši ho a tak všeobecne povie: “Však zase nie je tak neskoro. Chvíľku ešte môže byť hore. Však máme zajtra voľno.“

Zvyčajné potom nastane „trápne“ ticho… Poznáte to, že? To však nie je koniec, však? Má to potom ďalšie variability až konflikt-krik, ale výsledok je pocitovo pre oboch manželov rovnaký. Časom si naň zvyknú obaja…

Po niekoľkých neúspešných výmenách názorov, kedy otec nedokáže vysvetliť potrebu domáceho systému a naopak mama (zvyčajne za pomoci svojej mamy) vysvetlí otcovi, že dieťaťu treba dopriať detstvo atď. sa otec prestane montovať do procesu, kedy dieťa začne znova testovať. Keď sa zjaví na scéne dieťa, neangažuje sa. Následne sa neangažuje v rodine pri ďalších činnostiach. Angažuje sa v práci, športe, jednoducho všade inde iba doma nie. Až jedného dňa… ale to by som zabiehal veľmi ďaleko. Ďaleko preto, lebo toho jedného dňa už je vzťah tak naštrbený a pokrútený (obaja si už na tie svoje pocity zvykli), že ani rozvod nie je riešením. O tom, ako sa rozviesť, sa neučíme v škole tiež. To čo nám podstrkujú telenovely a filmy je od správneho rozvodu na tisíce kilometrov vzdialené.

V čom spočíval Jankov test? Dalo by sa to nazvať ako v testovaní „diablovho advokáta“. Testoval totiž oboch ako sú na tom v partnerskom spolunažívaní – ako si jeden druhého ctia. (V tomto prípade sa však manželka k manželovi správala ako matka- ochrankyňa k otcovi svojho dieťaťa. A to je obrovský rozdiel!)

Problém, však je v tom, že nebadane, v tichosti, generáciami matiek, je podvedome (teda dievčatá=matky ba ani dcéry o tom ani nevedia) odovzdávaný obraz, že dieťa je treba chrániť pred zlým otcom a zlým svetom! Kde to vzniklo? Tam, kde to človek vôbec nepredpokladá, lebo vonkajší obal je propagovaný ako vzor ľudskosti a lásky. Pôsobí to totiž ako podprahová reklama. Navonok nie je nič zvláštne, no skryto to funguje veľmi účinne. A matkina ochrana (to najlepšie čo matka pre dieťa môže urobiť) je využitá k tomu, aby bol likvidovaný vzťah manžel – manželka. Ako?

Žena po pôrode „zabudne“, že má manžela – partnera, ale spomenie si, že má otca „svojho“ dieťaťa. (Koľko dvojíc sa oslovuje tatko a mamka?) Toho otca, ktorý podľa „knihy kníh“ tak mal rád všetkých hriešnikov, že za nich obetoval vlastného syna…

A tak manžel – otec, ktorý tvorí bezpečný priestor pre rodinu, v ktorom má byť určitý systém, panovať vzájomná úcta, láska a podpora, je znevážený (nevedomky) tým najbližším koho má – svojou manželkou. Dieťa to veľmi rýchlo zistí a testuje stále viac. Hádok pribúda, alebo pribúda rezignácie, alebo muž prechádza viac do ženských energií…zbavuje sa svojej mužskosti.

No a ak mocný prúd = žena neustále narušuje brehy, tak niet tej sily, ktorá by jej v tom trvale zabránila. Je to iba ona sama.

Otázka je, prečo by v tom žene mal ktokoľvek brániť? Napríklad aj jej manžel. Život má recept a aj liek aj na túto odchýlku. Čo sa stane? Opičia láska je vždy po zásluhe odmenená!

Nenárokujem si v tomto krátkom popise poukázať na všetky variability, ktoré Život vo vzťahu muž – žena, alebo otec – mama – dieťa prináša.

Uspokojujúci vzťah totiž nemá iba jeden model!

V rovnici o niekoľkých neznámych (muž, žena, deti, príbuzní, spoločnosť,atď.) s nejednoznačným výsledkom (šťastie? partnerstvo? dokazovanie? atď.) je možné nájsť jednoznačný recept? Hmm. Neviem.

O rodičoch a deťoch sa toho popísalo veľa a popíše ešte viac. Prečo? Moja skúsenosť hovorí, že to čo nie je pravda, treba neustále opakovať. Treba mlátiť prázdnu slamu a hovoriť aký je z toho úžitok. No a časom, že sa z toho stane pravda. Skutočne? Či zase inak?

Neustále rozoberanie tejto témy, zdá sa , že z každej strany, spôsobuje ťažkú deformáciu v myslení jedinca. Hlavne toho dorastajúceho. To následne aj v prežívaní situácií v ktorých sa ocitne a následne vo vzťahu k rodičom. No a aby toho nebolo dosť tak neskôr vo vzťahoch obecne.

To, čo niektorí psychológovia veľmi dobre vedia, sa nedostáva do učebníc pre všeobecné vzdelanie. Učí to iba tá najväčšia škola sveta – Život. Krása života je v tom, že počas neho každý človek, ak je otvorená hlava a nie tvrdohlavý zabednenec, má šancu sa prepracovať k tomu (prax alebo štúdium) ako „to“ vlastne je. Otázka je čo, či kto má záujem aby to bolo tak deformované?

Jedného dňa sa stretla skupina mužov rôzneho veku na akcii nazvanej Kruh. Všetkých zjednocoval jeden cieľ, jednoduchá otázka. Čo je to byť otec, alebo kto je to otec?

V snahe dopracovať sa k skutočne platnej verzii pohľadu začalo stretnutie výmenou pohľadov – názorov na otca. Na biologického otca!

Jozef: “Môj biologicky otec bol, je a bude lúzer, ktorý už nevie ani piť! Neviem, kde mu je koniec. Videl som ho iba raz, aj to opitého. Nemám záujem sa s ním kontaktovať! Tu som preto, aby som sa našiel a zistil, prečo sa mi finančne nedarí.“

Marek:“ Môj otec bol dobrák. Nikdy som ho nevidel opitého, alebo aby zvýšil hlas, či ma udrel. Mama však hovorila, že nie je chlap, lebo všetko musela robiť sama. Otec bol vedec a tak som ho videl viac v pracovni ako čosi číta, či píše. Nevenoval sa mi skoro vôbec. Iba sme spolu splavovali rieku každé leto, alebo ma brával cez víkendy na rybačku. Hovorilo sa, že má frajerku. Asi ju mal, lebo pred nedávnom nám predstavil moju nevlastnú sestru. Už je dospelá ako ja. Konečne urobil niečo chlapské! Bol som rozhodnutý, že nebudem ako on. Zisťujem, že sa mu podobám viac, ako mi je po chuti a to chcem zmeniť.“

Miro: “Môj otec bol sebec. Myslel vždy iba na seba. Ráno vypadol akože do práce v ktorej nič nerobil a iba nosil peniaze. Po jej skončení sa venoval svojim koníčkom – športu. Vedel snáď každý šport. Mňa stále kdesi ťahal, chcel po mne aby som sa hýbal… ja som radšej bol doma pri mame a robil jej spoločnosť. Bola vždy taká sama a smutná, lebo otec nemal pre ňu pochopenie!“

Michal: “Naši sa rozviedli keď som mal 15. Bolo to ťažké obdobie, lebo mama to nezvládala. Pomáhal som jej s čím sa dalo. Po stretnutí s otcom viac netúžim. Zradil nás. Radšej mal ostať s mamou. To že sa neustále hádali som už ani nevnímal. Nemal odisť. Ja som úplne iný. Rád pomáham ľuďom, zaujímajú ma rôzne aktivity. Trápi ma, že už mám vek na založenie rodiny, no akosi nemám odvahu.“

Blažej: “Môjho otca si veľmi nepamätám. Mal som 6 keď umrel. O 10 rokov starší brat hovorí, že to bol debil, že vždy iba buzeroval. Ak niečo pekné o ňom poviem, tak mi odpovie, že si prd pamätám, lebo som bol sopliak. Ja som akýsi zmätený. Neviem ako to bolo. Tak rád by som sa s ním ešte porozprával…“

Peter: “Môj otec bol na nás zlý. Zanedbával nás. Chodil iba do práce, doniesol peniaze a potom vždy kdesi bol. Mama bola doma a tá sa mi venovala. Spolu sme sa hrali a keď som bol väčší, tak som radšej bol s ňou. Však aj ona mi vravela, že mi bude pri nej lepšie. Potom sa naši rozviedli a ja som býval u babky. S otcom som sa viac nestretol. Ani starkých z otcovej strany som nevidel. Poznám ich iba z rozprávania. No nič moc. O nič som neprišiel!“

Účastníkov bolo viac. Opis ich skúsenosti bol rozdielny. Avšak objavil sa znova paradox. To čo jeden syn svojmu biologickému otcovi zazlieval, tak iný syn obdivoval.

Hodnotenia a vyjadrenia o otcoch pokračovali až sa kruh uzavrel. Tu sa stalo čosi zaujímavé. Akoby sa čosi udialo medzi nebom a zemou. Nastalo ticho a v tom tichu to prišlo. Iskra pochopenia.

Biologický otec to nie je poskok, ktorý skáče ako sa komu v rodine či mimo nej zažiada, či nejaký nosič tašiek, či sponzor. Ba ani rodinný animátor.

A kto, či čo, je biologicky otec? Podľa výskumov vedy (umelé oplodnenie) akýsi tvor určený na vyhynutie. Ja však pevne verím, že veda sa aj tentoraz mýli a tá obrovská škola – Život pomôže s nájdením správneho pohľadu.

No kto má potrebu to nájsť vedome a potom zakúsiť chuť ozajstného života už v súčasnosti nájde spôsob. Jeden z nich sú aj rodinné konštelácie a hlavne ich mužská verzia, alebo mužské kruhy nasmeruje synov k pochopeniu.