Asi prvý krát, kedy som mal problém pri rozlišovaní čo je dobré a čo je zlé, bolo v škôlke. Ako teraz si pamätám, že zemiaková kaša s paradajkovou omáčkou a kúskom mäsa bolo pre mňa čosi veľmi dobre. Dôvodov bolo viac. Zo zemiakovej kaše sa na tanieri dala „vyrobiť“ priehrada, kde do jednej časti šla omáčka a do druhej mäso. No a potom som sa toľko hrajkal, až bol tanier prázdny a obed zjedený.
Iná situácia nastala, keď bolo hlavne jedlo špenát. Podľa slov všetkých okolo mňa (a nie len dospelých) to bolo dobré, ale podľa mňa to bolo zlé ba až fuj! Nejako som to nechápal a tak ma napadlo, že to je preto, že som ešte malý.
Potom ma čakal ďalší zážitok. V nasej dedine jeden poľovník zastrelil vlka. Samozrejme, že zlého vlka. Však iba o takom som počul. Na moje prekvapenie v škole začal učiteľ rozprávať o tom, aký je vlk v prírode užitočný, teda dobrý. A tak som mal motanicu ešte väčšiu.
Na hodine matematiky sme preberali plus a mínus. No a vysvetlenie, že keď je plus tak mám cukríkov viac a keď mínus tak menej len pridalo k mojim znalostiam, že dobré je plus a zlé mínus.
Trošku „svetla“ priniesli hodiny fyziky. Preberali sme batériu a jej póly plus a mínus ma miatli, lebo nebolo jasne, ktorý je dobrý a ktorý zlý. Jasné však bolo, že na rozsvietenie žiarovky potrebujem oba! Až u striedavého prúdu som sa zase našiel. Fáza, lebo triasla, bola ta zlá!
Prvé stretnutie s popisom osobnosti bolo spojene s pozitívnymi vlastnosťami a s negatívnymi vlastnosťami, ktoré učiteľ označil ako plus a mínus. Automaticky som tomu pridelil aj iné znamienko – dobré a zlé.
A tak som aj udalosti v živote vnímal ako dobré a zlé. Počas nežnej revolúcie však zlí študenti dostali nakladačku a odrazu zo zlých študentov boli hrdinovia. Z dobrého socializmu bola zlá diktatúra a zo zlého kapitalizmu dobrá demokracia. Moje čierno-biele vnímanie dostalo obrovskú trhlinu.
K zaceleniu trhliny došlo, keď som sa dostal do cudziny. V jednom hlavnom meste je kruhový objazd, kde uprostred je socha národného hrdinu, ktorý bojoval za slobodu proti koloniálnym uzurpátorom. Jeho najväčší hrdinský čin bola likvidácia koloniálneho autobusu plného žien a deti.
Toto ma dostalo a zastavilo. V svojom živote som si prvý krát našiel čas na akýsi sumár a začal nad tým skutočné uvažovať a nie ako dobrý vzdelanec iba absorbovať „to“ ako nemenný fakt.
A môj objav? Najprv som myslel, že do stredy to budem mat vyriešené. Budem v „tom“ mať jasno! Potom mi doplo, že nie. Nastala streda a ja som vedel, že som si iba myslel. Tak som pochopil význam a hlavne rozdiel medzi slovami myslieť a vedieť.
Pretieklo veľa vody kým som vstrebal, že dobré a zlé, pozitívne a negatívne, plus a mínus, rub a líc je vlastne jedno. Otáčajúc mincu v ruke som nenašiel, ktorá strana je tá dobrá a ktorá zlá. Prišiel som však na to, že minca iba s jednou stranou by bola neplatná a stratila by zmysel-hodnotu.
A rovnako tak je to aj s inými „vecami“, ktoré sú okolo mňa. Sú dobré či zlé? Iba sú. Ako tá minca. Majú svoj zmysel a hodnotu iba spolu.
A čo s tým kategorizovaním na dobré a zlé či plus a mínus?
Jeho ovocím je napätie (ako u akumulátora). Ak chcem použiť iba jeden pol, tak žiarovku 
nerozsvietim a bude tma. Dokazovaním (bojom), že toto je dobré bude tma stále rovnaká. Rovnako tak iba s jedným pólom (dobré vlastnosti) nerozsvietim seba. A tam kde nie je svetlo, je tma.
No a čo sa stane ak takéto póly (muž a žena) začnú spoločný život?
Ak riešia ktorý pól je dobrý a ktorý zlý, tak je veľa takzvaných správnych riešení, ktoré prinášajú tmu napriek tomu, že napätie každým dňom rastie. Keď sa k tomu pridajú deti a tie riešia ktorý pól (otec či mama) je dobrý alebo zlý, alebo, že oni sú lepšie póly, tak je o tmu postarané aj do budúcna.
