Život

Na to, čo je to život, existujú rôzne definície, či takzvané trefné tvrdenia – citáty.Niekedy sa mi tie citáty  páčili a s Jablontým-ktorým som rezonoval.
Bolo to v čase, keď som bol presvedčený, že veľmi pravdivo popisujú to, čo som prežíval. Nazdával som sa, že poznanie čo najväčšieho množstva takýchto tvrdení, mi pomôže v mojom boji so životom. Zistil som však, že aj na to najväčšie zverstvo sa dá nájsť správny citát. No a keď nie je, tak sa dá vymyslieť!

Časom som nadobudol pocit, že život je nikdy nekončiaci proces (zmena), ktorého sa nevedome či vedome účastní každý jedinec a dostáva ho ako dar od svojich rodičov, ktorí ho dostali od svojich rodičov atď. a odovzdáva ho ako dar ďalej. Čím dostáva jedinečnú možnosť zbierať zážitky – žiť.

Keďže tento proces prebieha za rôznych okolností, tak sa javí ako keby to bolo čosi iné. Tie rôzne okolnosti pre pokračovanie života sú vnímané rôzne. Od krásneho prežívania  až po rôzne formy násilia a manipulácie (aj náboženskej).
Nevedomosť v tomto smere podporuje vznik priestoru pre rôzne teórie-rozumárčenie a vytváranie prostredia, kde slepá poslušnosť a strach sú vydávané za lásku.

Prostredia, kde sa krivia znalosti o zákonitostiach podľa ktorých život funguje a vytvárajú sa tie, ktoré učia bojovať..

Vzdelávanie človeka od útleho veku by malo pomôcť v procese vedomej účasti na živote. Taká bola aj moja predstava! No systémové (školské) vzdelávanie bolo a aj je zamerané iným smerom. Vplyv takzvanej západnej demokratickej spoločnosti založenej na princípoch kresťanstva to tiež nenapravil. Ba naopak – je tiež iným smerom, smerom devastácie.

A tak vytvorenie vedomej účasti na živote bolo a aj je zložitým procesom. Procesom, ktorý má vo svojich rukách každý sám. A čo to je ten Život?

Mne sa javí ako nikdy nekončiaci proces učenia sa, v ktorom má každý jedinec po určitú dobu svoje miesto a svoju úlohu.

Nájdenie odpovede na otázky: „Kto som?“  „Odkiaľ som prišiel a kam smerujem?“  „Ako sa tam dostanem?“ bolo pre mňa kľúčové.

Pomohlo mi pochopenie, že nad životom sa nedá vyhrať a ani s ním vybabrať. Boj to tiež nebola tá správna cesta. Nebola to ani rezignácia, ktorá sa navonok javila ako prijatie či odpustenie.

Jeden z „mojich“ objavov (krokov) bolo aj zistenie, že hrdinov sú plné cintoríny. Tých hrdinov, ktorí bojovali s „nespravodlivosťou“ života, ktorá sa prejavovala napríklad ako choroba. Radšej hrdinsky trpeli, ako by mali čosi, či kohosi-iba seba zmeniť a žiť.

Pochopenie, že prepuknutie choroby a stav môjho tela je výsledkom iba môjho vlastného zmýšľania a následne konania bolo ďalším krokom. A ďalším bolo a ďalšie budú.  …množstvo maličkých udalosti.

Presne tak ako sa hovorí: „1000 ráz nič udolalo vola“ . Čiže ak tie „niče“ nájdem, tak…  Hmm teraz neviem, no isto jedného dňa zažijem!

Návrat.

.