Dnes ma nezobudilo slniečko, ale zvuk prichádzajúci cez otvorené okno. Chvíľu sa preberám a potom blik a uvedomujem si, že dnes je pre mňa významy deň. Aká symbolika. V deň kedy sa zveziem poslednýkrát vo svojom nadzvukovom pracovisku ma budí zvuk, ktorý vytvára motor prúdového lietadla pri motorovej skúške. Poznám ho veľmi dôverne. Je to tá skoro najkrajšia melódia, ktorú poznám. Ešte krajšia je burácajúce lietadlo hnané plnou forsážou smerom (do) preč z betónu letiska.
Roky som tento zvuk vzlietajúceho lietadla doslova nasával. Na každom letisku, kde som ho počul bol na rozhraní dňa a noci pre mňa najkrajší. Keď som lietal iba cez deň, tak podvečer a noc boli pre mňa pozorovateľským zážitkom. Neskôr to už bola iba pracovná atmosféra…Toto všetko sa mi prehnalo hlavou. Otváram oči a nechce sa mi. Nechce sa mi urobiť to, k čomu som sa po niekoľkých bezsenných nociach rozhodol. Dnes po skončení lietania odovzdám veliteľovi svoju žiadosť o odchod. Poznám jeho reakciu. Okamžité mi zakáže lietať, aby som náhodou pri rozlúčke niečo „nevyvŕbil“ – rozumej nenarobil škodu, či ujmu na svojom živote. Roky strávené v kolektíve stíhačov alebo esbolakov ma naučili, že najviac si odskáču nejaké „vyvrbenie“ – okamžite realizovaný nápad pri lietaní, ti čo prežijú… rozbory preskúšania a preskúšania a rozbory a byrokracia a…vstávam z postele. Plané rozmýšľanie o tom čo dôverne poznám ma nebaví. Čaká ma predsa ešte jeden deň.
Keď sa pred svojou skrinkou prezliekam do kombinézy uvedomujem si tú zvláštnu atmosféru. Atmosféru toho keď niečo čo má človek veľmi rád a doslova ľúbi konči. Mám pokušenie roztrhať ten papier zvaný žiadosť. Argument prečo to neurobím je však jednoznačný. Volá sa malý nálet. Tak akosi to vyšlo, že čierny Peter ostal mne. Tak som ten svoj prídel hodín vnímal…desatina toho, čo som mal posledný rok. V prepočte na lety to boli dva lety mesačné. Spomeniem si na Giganta a jeho „zážitky“ s týmto prídelom.. Tiež na svoj posledný prepad v pekne tmavej noci v ozaj hustých mrakoch po dlhej prestávke bez lietania. Otriaslo ma. Lietanie milujem, ale nie viac ako svoj život!
Beriem si všetko potrebné a cez jedáleň pokračujem na vyškovku. Keď štartuje lietadlo na prieskum počasia som úplne pokojný a uzrozumený s tým, že je to dnes naposledy.
Predletové pokyny už vnímam s plnou pozornosťou. Správa o počasí je príjemná. Deň, ktorý sa z povrchu zeme javil ako chmúrny a skoro o ničom, sa z pohľadu pilota Mig – 21 javí ako nádherný. Dohľadnosť bola výborná a spodná aj vrchná hranica oblačnosti mi umožnia si plne vychutnať plánované cvičenia. Uvedomujem si, že prvýkrát uvažujem o lietaní nie ako o splnení úlohy, ale ako o lietaní pre lietanie. Ako posledná ma čaká akrobačka. V skryte duše dúfam, že sa oblačnosť, práve keď tam budem ja, roztrhne. Predletové pokyny končia. Všetko je pripravené, žiadne obmedzenia. Vytešujem sa.
Nastáva moja chvíľa. Beriem si prilbu, dýchač a pomaly kráčam na stojánku. Dávam si na čas. Žiadna naháňačka. Technici pracujú ako usilovní mravčekovia v dobre zohranom mravenisku. Rád sa na to vždy pozerám. Prechádzam okolo palivovej cisterny. Zápach kerosinu, ktorý cítim, sa po jeho spálení v prúdovom motore mení na vôňu. Po každom lietaní som ňou nasiaknutý…
Moje lietadlo je pripravené. Sledujem technika ako robí posledný potrebný zápis do dennika lietadla a obzerá sa kto z pilotov k nemu príde. Chvíľu čakám potom sa nadýchnem a vykročím.
Technik predpisovo hlási a ja počúvam: „ …. lietadlo pripravené, naplnené 2600 litrov paliva….“
Mám rád týchto chlapcov z mladej generácie – so zápalom, v čase aj nečase, v mrazoch. Stále perfektne vykonávajúcich svoju prácu, tak ako ich predchodcovia. Podávame si ruky a spolu obchádzame lietadlo. Kontrolné body si obzerám viac ako inokedy. Hladkám pitotku, nasávací kužeľ, závesníky, kryt kompresoru…
Technik sa ma pýta či sa mi niečo stalo. Usmejem sa a odpovedám, že nie. Potom dodávam: „Teším sa na let, mám akrobačku.“
Podpisujem denník, nasadzujem prilbu a rukavice. Sadám si do kabíny a technik mi ochotne pomáha do popruhov. Zapínam a upínam a robím to čo som už veľa krát robil. Teraz však akosi ináč. Dôslednejšie? Neviem, ale je to akosi ináč. Nadväzujem spojenie s Vežou a dostávam povolenie k spúšťaniu. Známe cvakanie relátok, zvuk štartéra a zapálenie paliva…. Všetko nabehlo. Robím iba malú motorovku a tak veľmi rýchlo som pripravený rolovať. Ešte čakám na technika ako položi rebrík na zem a ukáže palec hore. Dnes viac ako inokedy si všimnem ako technik tiež hladká pohýnajúcu sa mašinu. Je to také ich tradičné gesto želania šťastia na chvíľu keď tam sedí pilot. Rolujem a užívam si.
„Veža, 242 žiadam vzlet ľavou zatáčkou na 20tich do priestoru.“ – hovorím do vysielačky a presúvam Rucku Upravlenia Dvigatela – čo je páka ovládania motora (POM) na maximál. Po povolení stláčam prednú zarážku a zapínam forsáž. Posúvam POM až úplne na doraz dopredu na plnú forsáž. Cítim trhnutie a mašinka ide do pokľaku. Púšťam brzdy. Mašinka svižne naberá rýchlosť. Zdvíham predné koleso a naťahujem ju na správny uhol nábehu. Odpútavam sa a keď mi vojensky betónový pozemok mizne pod trupom zasúvam podvozok.
Klapky, forsáž, ľavá stúpavá zatáčka smer juh. Sedemsto metrovú „placku“ mrakov prestúpam za par sekúnd. Keďže som vo vzduchu sám, zrýchľujem a nepredpisovou rýchlosťou uháňam na miesto činu. Namiesto 10km za minútu idem 15km. Par minút a niekoľko sekúnd a som pri Veľkom Krtíši.
Moja objednávka sa vydarila. Oblačnosť je pretrhaná. V tej „diere“ v oblačnosti je práve kúsok cesty na Lučenec v smere východ – západ. Odbrzďujem na 800km/h, klesám do 1200m a nalietavam smer, vyvažujem, zapínam plnú forsáž a začínam ľavou zatáčkou. Preťaženie sa zvyšuje, anti g nohavice sa nafukujú, mašinka sa zahryzne do vzduchu a ja ani nevnímam, že sa motkám okolo 5 – 6 g.
Na preťaženie dnes reagujem výborné. Dotáčam smer a prechádzam do zatáčky na opačnú stranu. Neuťahujem ju hneď od začiatku a tak za chvíľu mám rýchlosť 1000km/h. Zaberiem za knypel svižnejšie a zvyšovaním preťaženia v zatáčke chcem zabrániť ďalšiemu rozbiehaniu mašinky. Po chvíli preťaženie začína robiť problém mne a tak robím zajačika, ale ani to mi nepomáha, aby som sám seba neuspal. A tak chtiac – nechtiac uberám forsáž a tým aj preťaženie. Dotáčam smer. Všímam si, že som sa posunul na východ. Naťahujem do stúpania a nasleduje zvrat, premet a prekrut. Užívam si každý obrat.
Po prekrute vo výške 4500m parkrát hlboko dýcham a kontrolujem prístroje a hlavne palivomer. Ručička palivomeru uháňa pri týchto manévroch veľmi rýchlo. Palivomer je na tomto „lietadielku“ dôležitý pristroj a pri akrobačke obzvlášť.
Čakajú ma ešte ďalšie prvky. Precízne sa s mašinkou „hrám“ pri každom obrate. Pekne zapotený registrujem, že mám už ostatok paliva vhodný na návrat. Medzi tým, čo som si ja užíval, ďalšie lietadlá odštartovali a tak som mal voľno až do pristátia.
Za vhodného počasia som tiež stíhacím tempom letel aj domou. Tesne pred stanoveným miestom kde už začínal pristávací manéver som rýchlo odbrzdil a upravil režim na pristátie. Dnes nie. Nastavil som 600km/h a pekne sa vracal domov. Kochal som sa slnkom, bielou krásou oblakov, vnímal zvuky v lietadle. Neuvedomoval som si ako mi to všetko bude chýbať…
Dostávam povolenie na klesanie a pristátie. Vysúvam podvozok a malé klapky. Preklesávam cez mraky. Tie ostro končia a zjavuje sa panoráma Zvolena a za nim letisko. Prelietavam dialnu, vysúvam plné klapky a upravujem klesanie na pristátie. Pri prelietavaní blížnej mi mihne mysľou môj zážitok z počiatkov lietania na Migu. Vyrobenie kozla…
Po 25 minútach letu riadene dopadám na vojensky pozemok – ako ináč nazvať pristátie pri rýchlosti okolo 300km/h. Brzdiaci padák dnes nepoužijem. Protivietor mi pomohol s brzdením. Všetko dnes ide ako po masle… škoda, že naposledy. Možno keby….
Prichádzam na stojánku a technik ma navádza na miesto. Zastavujem a vypínam motor. Vystupujem. Ako vo sne zapisujem do denníka, chválim mašinku, beriem SARP a lúčim sa. Lúčim sa s mašinkou aj s technikom. Ten nechápavo pozerá a keď mu oznamujem, že sa vidíme naposledy tak ja mám slzy na krajíčku. Technik sa usmieva a neverí. Ja však viem, že to tak je. Žiadosť odovzdám.