Domov, sladký domov…

Mal som to šťastie, že v samostatnej histórii Slovenska som zažil ostré streľby nad Baltickým morom aj ako pilot a aj ako dispečer (SRL). Boli to zážitky, na ktoré sa len tak nezabúda.

Let nad more aj samotné streľby mali svoje jedinečné kúzlo. V dobách dávno minulých, „keď nič nebolo a každý všetko mal“,  nasledovali potom streľby v Astrachani na „ostré ciele“. To som však už nestihol. Škoda.

Večer pred návratom – odletom domov, z letiska v Zegriach Pomorskich, sme mali stretnutie s poľskými kolegami. Tí mali nasledujúci deň lietanie a my sme mali odlietať. Stretnutie malo takú zvláštnu atmosféru. Napriek tomu, že sme sa dobre bavili, bolo cítiť určité napätie. To pramenilo z toho, že sme poľským kolegom neverili, že prichádza zmena počasia a mraky sa budú váľať po letisku, takže ani oni s MiG-21 bis nebudú lietať a my s MFkami odletíme tak za tri dni. A tak napriek tomu, že tém na rozprávanie bolo dosť, jediva a pitiva napodiv tiež, odporúčali sme sa veľmi skoro na kute – spať.

Ráno bolo ozaj tak, ako nám hovorili. Vrany chodili pešo, lebo mraky sa váľali po zemi, alebo trošku vyššie. Na letisku sme zistili, že to nie je hmla, ale ozaj iba veľmi nízka oblačnosť. Poliaci sa nám smiali a hovorili čosi o samovrahoch, ale že ani tí v takých podmienkach nelietajú.

Aké však bolo ich prekvapenie, keď náš veliteľ začal predletovku a v plnej vážnosti sme sa začali pripravovať na odlet. Keď som si obliekal antigečka, tak mi jeden z Poliakov povedal:

„U Vás to bez telocviku zrušiť neviete, že?“

– myslel tým, že sa prejdeme na stojisko k lietadlám a späť. Na jeho úsmev som reagoval pokrčením ramien a žmurknutím, čo on pochopil ako, že sa mýli. Úsmev mu prekvapením zamrzol a dúfam, že to tak neostalo.

Odlet bol naplánovaný vo dvojici so vzletom na RL interval s následným priradením (ak to pôjde nad mrakmi) do vidovej skupiny. Súvislá vrstva mrakov mala končiť vo výške 7000 m a naša letová výška domov bola o ďalších asi 1000m vyššie.

Spolu s mojou dvojkou Zokyčkom sme štartovali ako poslední. Keď sme čakali na dráhe, ešte štartovalo číslo predchádzajúcej dvojice. S prekvapením som zaregistroval, že pri rozjazde po par metroch sa mu smerovka stratila v mraku a zmizol mi z dohľadu skôr ako sa odlepil od zeme.

Asi ma šáli zrak, som si myslel, alebo tú dráhu majú riadne krivú? Na nejaké hlbšie zamýšľanie či strachovanie sa nebol čas, lebo stopky ukrajovali z intervalu. Pohrúžil som sa do pred vzletovej rutiny, ktorá končila tým, že som pustil brzdy a mašinka sa začala rozbiehať. Chvíľu pred tým ako som sa odlepil od betónu sa mi zazdalo, že sa počasie vylepšilo. Bolo to však ozaj zdanie a hlavou mi blesklo, zrak ma nešálel.

Vzlet bola samostatná kapitola. Mašinka sa prudko nakláňala zo strany na stranu. Najprv som podozrieval autopilota, ale neskôr sa ukázalo, že nejako divne zatvárala podvozok aj klapky, čo spôsobilo to nakláňanie. Nebol to dvakrát dobrý pocit. Našťastie po chvíľke asi v 1000m mi počasie dovolilo si trošku vydýchnuť – bola tak 300m vrstva bez oblačnosti. Uvedomil som si, že boj s mašinkou pri vzlete som si mohol ušetriť, ak by som podvozok zatváral neskôr ako zvyčajne… Neskutočný bordel na rádiu (na jednej frekvencii bolo počuť hlásenia prelietavajúcich aj pristávajúcich lietadiel snáď z celého Poľska) preťal Zokyčov hlas. Hlásil mi, že ma lokačný kontakt. Potešilo ma to. Držal sa ma tak ako som bol na neho navyknutý. Veľmi rád som ho mal na čísle.

Meteorkári sa nemýlili a keď sme prelietali nad mestom Pila, tak sme už boli vo vidovej skupine. Čím bližšie k Slovensku, tým bolo oblačnosti menej a na Sliači nás čakalo nádherné počasie. Prílet a pristátie sa zdalo byť za odmenu. Aj tak bolo až do 4. zatáčky.

V momente keď som chcel stlačiť tlačidlo pre vysunutie plných klapiek ma čosi vyrušilo. Neviem to popísať ani dnes. Prejavilo sa to ako moje zaváhanie pred stlačením tlačidla a mimovoľným vytočením hlavy do miesta, kde pilot pri pristávaní v dohľade dráhy nikdy nepozerá. To miesto je v pravo hore.

Tam som zbadal obrovské hlavné podvozkové koleso mojej dvojky. Bolo tak blízko, ako som vídaval koleso pri predletovej prehliadke na zemi. Kde boli iné časti lietadla (moja smerovka) neviem. Pomaly som vyšľapol ľavú nohu a po odchýlení zo smeru pristátia pridal náklon pre správnu zatáčku. Až po vzdialení sa od Zokyča som hlásil:

„241 po štvrtej o 360 doľava.“

S úľavou, ktorú bolo počuť aj cez rádio, Veža odpovedala:

„Povolené 241. 248 ( Zokyč) pokračujte na pristátie poradie jedna.“

Po pristáti, na výškovej sme si to pekne vysvetlili…  Situácia (naše zblíženie) bola viac ako nebezpečné. Dispečer, (obrali sme ho o pár rokov života) nás uvidel až v mieste keď sme boli nad sebou a vrchné lietadlo klesalo do stretu so spodným. Keďže nevedel kto je kto, bolo nebezpečné vydať akýkoľvek povel. Bol bezmocný a musel čakať. Zrážkou by skončilo aj moje vysunutie klapiek. Zokyč ma nevidel vôbec a vyhľadával ma v klesaní ďaleko pred sebou.

Pri rozhovore na výškovej som si uvedomil, že nie môj boj pri vzlete z pod miním, ale práve štvrtá zatáčka bolo miesto, kde zase raz fungovala moja šťastná „náhoda“. (alebo intuícia, alebo čosi vyššie na mne zapracovalo?)

Privedenie.