Archív značiek: život

Život

Na to, čo je to život, existujú rôzne definície, či takzvané trefné tvrdenia – citáty.Niekedy sa mi tie citáty  páčili a s Jablontým-ktorým som rezonoval.
Bolo to v čase, keď som bol presvedčený, že veľmi pravdivo popisujú to, čo som prežíval. Nazdával som sa, že poznanie čo najväčšieho množstva takýchto tvrdení, mi pomôže v mojom boji so životom. Zistil som však, že aj na to najväčšie zverstvo sa dá nájsť správny citát. No a keď nie je, tak sa dá vymyslieť!

Časom som nadobudol pocit, že život je nikdy nekončiaci proces (zmena), ktorého sa nevedome či vedome účastní každý jedinec a dostáva ho ako dar od svojich rodičov, ktorí ho dostali od svojich rodičov atď. a odovzdáva ho ako dar ďalej. Čím dostáva jedinečnú možnosť zbierať zážitky – žiť.

Keďže tento proces prebieha za rôznych okolností, tak sa javí ako keby to bolo čosi iné. Tie rôzne okolnosti pre pokračovanie života sú vnímané rôzne. Od krásneho prežívania  až po rôzne formy násilia a manipulácie (aj náboženskej).
Nevedomosť v tomto smere podporuje vznik priestoru pre rôzne teórie-rozumárčenie a vytváranie prostredia, kde slepá poslušnosť a strach sú vydávané za lásku.

Prostredia, kde sa krivia znalosti o zákonitostiach podľa ktorých život funguje a vytvárajú sa tie, ktoré učia bojovať..

Vzdelávanie človeka od útleho veku by malo pomôcť v procese vedomej účasti na živote. Taká bola aj moja predstava! No systémové (školské) vzdelávanie bolo a aj je zamerané iným smerom. Vplyv takzvanej západnej demokratickej spoločnosti založenej na princípoch kresťanstva to tiež nenapravil. Ba naopak – je tiež iným smerom, smerom devastácie.

A tak vytvorenie vedomej účasti na živote bolo a aj je zložitým procesom. Procesom, ktorý má vo svojich rukách každý sám. A čo to je ten Život?

Mne sa javí ako nikdy nekončiaci proces učenia sa, v ktorom má každý jedinec po určitú dobu svoje miesto a svoju úlohu.

Nájdenie odpovede na otázky: „Kto som?“  „Odkiaľ som prišiel a kam smerujem?“  „Ako sa tam dostanem?“ bolo pre mňa kľúčové.

Pomohlo mi pochopenie, že nad životom sa nedá vyhrať a ani s ním vybabrať. Boj to tiež nebola tá správna cesta. Nebola to ani rezignácia, ktorá sa navonok javila ako prijatie či odpustenie.

Jeden z „mojich“ objavov (krokov) bolo aj zistenie, že hrdinov sú plné cintoríny. Tých hrdinov, ktorí bojovali s „nespravodlivosťou“ života, ktorá sa prejavovala napríklad ako choroba. Radšej hrdinsky trpeli, ako by mali čosi, či kohosi-iba seba zmeniť a žiť.

Pochopenie, že prepuknutie choroby a stav môjho tela je výsledkom iba môjho vlastného zmýšľania a následne konania bolo ďalším krokom. A ďalším bolo a ďalšie budú.  …množstvo maličkých udalosti.

Presne tak ako sa hovorí: „1000 ráz nič udolalo vola“ . Čiže ak tie „niče“ nájdem, tak…  Hmm teraz neviem, no isto jedného dňa zažijem!

Návrat.

.

Láska, ako predpoklad žitia a nie živorenia.

O láske je toho popísaného veľa. No nevhodným („tvorivým“)  spôsobom používania tohto slova sa stalo, že skoro každý jednotlivec má istú – inú predstavu čo by to malo byť.
A tak pod týmto slovom sú skryté rôzne odtiene rôznych príťažlivostí medzi ľuďmi. To vytvára priestor pre množstvo školiacich stredísk zvaných partnerské spolužitie.Lotos Bojnice

Infikovanou informáciou sa stalo, že na toto spolužitie sa takto nepozerá. Vznikla ťažká deformácia, kde sa po generácie odovzdávajú praktiky ako uzatvárať kompromisy (obchod), ako usmerňovať partnera (manipulácia), ako vhodne trucovať (vydieranie) a podobne. Je to prejav tej Lásky? Tej pravej bezpodmienečnej Lásky?
Tá sa stáva v mori zaručených praktík čoraz viac a viac akosi nedosiahnuteľná. Mne sa to tak javilo… Je však ozaj nedosiahnuteľná?

Moja skúsenosť mi hovorí, že Láska to nie je iba akýsi cit s ktorým sa rodíme, ale je to získaný stav.
Stav vedomia – mysle, ktorý sa prejavuje konaním. K tomuto stavu sa dá, ako vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti, dopracovať dvoma spôsobmi.
Stav zvaný Láska je možné dosiahnuť cez zážitky (prakticky), alebo cez pochopenie – aha! (teoreticky). Cez zážitky sa učíme hlavne ako deti a keď v priebehu detstva nás Láska „nestretne“ – si ju nevšimneme, tak sa ňou nechceme nakaziť a ani nenakazíme. Hľadáme a túžime však po čomsi… ako:

Fero: „Jano, zapni tam nejakú pesničku.

Jano: „A akú?“

Fero: „To je jedno, len pusť!“

Po prvých taktoch Fero hovorí: „Jano, len práve tú nie!“

Možnosť teoretická je na základe učenia sa, používania vlastného rozumu a srdcovej korekcie. Ako však nájsť to, čo neviem aké ma byť?
Nie je to jednoduché, ale ide to! Pravá Láska sa totiž prakticky prejavuje skoro ako ľahostajnosť. Skoro ako keby mi bolo fuk, čo môj objekt lásky koná. Tak klamlivo to vyzerá navonok.

A to je to čo sa ťažko prijíma. Predsa musí byť každému okolo jasné, že ju (ho) mám rád. Ja teda naozaj, navždy a viac!

Práve toto (dokazovanie okoliu) je jedna z možnosti ako zistiť o čom to je. Či o Láske, alebo o inom (zvyčajne strachu). Ak mám potrebu presviedčať okolie, tvrdohlavo dokazovať, či usmerňovať ba nebodaj manipulovať, tak to nie je konanie z Lásky, ale zo strachu!

No a podľa toho sa potom odvíja život každého zvlášť a pritom spolu.

Návrat.

Úcta, ako základ vzniku Lásky.

Moje vnímanie sa od čias dieťaťa menilo. Tak ako som vsakoval informácie o dobrom a zlom, či iných pojmoch a hodnotách, zaujímalo ma aj čo to je úcta.
Ešte viac, keď som spoznal desatoro a v ňom prikázanie „Cti otca svojho i matku svoju!“  Ako sa to robí?
Všetky rádoby definície či prirovnania, ktoré ma postretli však boli mätúce, lebo mi splývali s inými pojmami hlavne s rešpektom či obavami ba dokonca strachom.
Kdesi v hĺbke samého seba mi to nesedelo. Bolo to kdesi tam, kde sa zvykneme búchať rukou, keď hovoríme o sebe. Nesedelo mi ani tvrdenie, že jediný otec je hen tam hore a všetko vidí a …

Potom však tieto pochybnosti boli prehlušené tou časťou tela, kde si zvykneme búchať rukou či prstom, keď sa čosi pokazí. „Nemal som čas“ lebo som plnil povinnosti či dokazoval, že som lepší a vôbec…

Až o mnoho rokov neskôr som na vlastnej koži zistil, že skutočne platí to čo povedal Lev Nikolajevič Tolstoj – Je veľa veci, ktoré sa dajú študovať, ale kto nevie žiť, je mu celé štúdium na nič.

Keby som toto tvrdenie v minulosti počul od učiteľov na rôznych školách, bol by som sa mu vtedy smial. Rovnako ako som sa smial na tvrdení nášho matikára, (pplk. Ing. Bartolomej Hudák -ďakujem)  že pre stromy nevidím les. Dôvod?

V tých školách ma pripravovali na život. Život, ktorého súčasťou bola „láska“ aj „úcta“. Učili ma ako splniť všetky povinnosti, ako byť úspešný, ako si človek zaslúži úctu, ako robiť všetko správne … tak som to počul všade okolo! Hovorí sa to (a nie len v školách)  aj teraz a v dobe zvyšovania nezamestnanosti oveľa hlasnejšie. Má to však jeden podstatný háčik. Chýbala tam a stále chýba úcta. Úctu si totiž netreba zaslúžiť. Je potreba ju objaviť.

Mám rád definície, ale definovať úctu ešte nedokážem. Ono to vlastne ani poriadne nie je možné. Obmedzenosť jazyka sa tu výrazne prejavuje. Je to tak, ako keď by niekto chcel opísať atmosféru úžasného, napríklad hokejového zápasu, iba výsledkom. Ide to, ale tak to potom vyzerá. A tak to je pokrútené aj v prípade úcty. Nedá sa nabifľovať a na jej zažitie buď nie je priestor, alebo nevieme od koho.

Už generácie ľudí takto blúdia a vychovávajú ďalších bludičov, či bludičky. Ako však úctu znova nájsť?

Najlepšie je použiť to, čo nás od nej odviedlo – vlastný rozum. Rozum nie je zlý, či vinný! Iba prevzal chybnú (zavírenú) informáciu.
Naučeným stereotypom je totiž reagovať na vetu: „Tohto človeka si cti!“ – (čiže maj v úcte)  otázkou:  „Prečo?“ „Čo urobil, dokázal atď.?“  alebo rovno hodnotením, že je taký a onaký a nikdy!

No a hodnotenie je to miesto, ktoré môžeme použiť. Akási „hodnota človeka“ je to čo nám je už dlho vtĺkané do hláv. Používajú sa pri tom vzletné slová o morálke, či pokroku, alebo najnovšie o demokracii, jej ochrane a rozvoji.
Etalón (vzor) je modelovaný zákonmi, alebo požiadavkami, alebo prikázaniami, alebo… no konečný súd si určuje vždy každý sám! Takže ako na to?

Ak pri zisťovaní hodnoty človeka porovnaním dostanem výsledok iný ako nula, čiže som horší, či lepší  – len nie taký ako on/ona, tak práve toto nie je úcta.
Keď sa dopracujem k stavu, že nepotrebujem hodnotiť a každého budem vnímať rovnako, dopracujem sa teoreticky k stavu nazývanému úcta. Praktická realizácia je veľmi ťažká, lebo zvyk-železná košeľa je neustále hodnotiť. No a chce byť niekto nula? Čo je dôvod, že potrebujeme neustále hodnotiť?

Hodnotenie kvality človeka sa mi javí ako skrytá túžba po Láske. Tá je (túžba) umelo uspokojovaná získaním vlastnej dôležitosti (hodnoty) a tým sebaúcty na základe skrytého zneuctenia iného človeka („Však si nič o tom debilovi nevymýšľam, že?“)
V momente, kedy podľa seba správne ohodnotím a zaradím sa inde ako medzi neschopákov (urobím tých okolo seba neschopnými) sa dostanem do stavu očakávania príchodu zaslúženého uznania v rôznej podobe. A tým do stavu očakávania naplnenie túžby po Láske.
Dejiny ukazujú, že to funguje… No vždy príde ďalší schopnejší, spravodlivejší a lepší a.. s potrebou pravdivo ohodnotiť, ale Láska stále nechodí.

Objavením úcty som objavil, že Láska nemôže prísť tam, kde vždy bola a je, len ja ju nevidím, lebo ju chcem inú – takú po mojom!

Návrat

Cesta k úcte, láske a životu.

Alebo aj inak povedané – Život bez poznania Lásky je živorením, aj keby sa odohrával v zlatej klietke a Láska bez úcty je strach. Je to tak, alebo je to zase len jedno z ďalších tvrdení?

Na svojej ceste som stretol rôzne dobre myslené ponaučenia do života od rôznych ľudí, ale nikto mi nepovedal čo to ten život je.cesta
Rovnako tak sa mi dostalo aj vedeckého poučenia čo je to Láska, ako keby prečítanie zloženia uránu ma naučilo vládnuť jadrovou energiou.
úcta? Tá mi bola vysvetlená od slepej poslušnosti, až po strach. Tak ako to vlastne je?

Moje zistenia sa konali pomaličky za pomoci rôznych „náhod“ a mojich pochybnosti. To o čom tu píšem, je moja skúsenosť.
Bolo by jednoduché tvrdiť, že je to iba tak a bolo by to veľmi nepravdivé.  Mne sa osvedčilo, že napriek tomu, že sa píše, ba aj učia nás kde čo, nie je nič lepšie ako teória realizovaná cez vlastný zážitok a učenie sa (seba samého)
Zážitok zo zistenia, že úcte, láske ba ani životu sa nedá naučiť naspamäť bol oslobodzujúci. Rovnako tak ako zistenie rozdielu medzi myslím si a viem

Mám pocit, že nikde inde, ako práve v týchto troch pojmoch (úcta, láska, život), sme my ľudia manipulovaní a manipulovaní a…najviac.

Javí sa mi, že manipulácia v tomto smere je účelová. Účelom je skrytá deštrukcia jednotlivca a následne celej skupiny.
Správnou manipuláciou (zavedením vírusu) sa totiž dosiahne zlé pochopenie, ktoré má za následok zlé myslenie a to zlé prežívanie.
Výsledkom tohto postupu je množstvo problémov, ktoré „musia“ byť v mene pokroku a zvyšovania životnej úrovne riešené najlepšie tabletkou a hneď.
Napriek tomu, že hneď, tak to trvá dlhšie a tým je to lepšie. Či horšie? Ako pre koho. No toto je najlepšie navnímať zo svojich vlastných zážitkov.

Otázka je či si viem na to (navnímanie) urobiť čas a či vôbec dokážem ešte vnímať…Skreslenie je už veľmi veľké a naše stereotypné jednanie zažité.
A tak napríklad Láska sa vo svojom jedinečnom význame často zamieňa a stáva sa náhradou pre všetko možné od zamilovania, či ošiaľu, poblúznenia alebo posteľného telocviku až po strach.
Táto náhrada (Lásky za iné)  sa takzvane tvorivo používa v umení či inde a spôsobuje iba jedno – pozmenenie vo význame a tým mylné prežívanie.
No a vrcholom je tvrdenie, že opakom lásky je nenávisť. Je to obrovský podvrh, ktorý však čoraz viac jedincov prehliadlo a prehliada. Nenávisť nie je prejavom Lásky, ale strachu.
Podobné zavádzajúce tvrdenia sú aj v otázkach života a úcty.  Tak aký je vlastne pravý neskreslený význam slov Úcta, Láska a Život?

  1. Úcta, ako základ vzniku Lásky
  2. Láska, ako predpoklad žitia a nie živorenia
  3. Život