Pred čítaním tohoto článku doporučujem prečítať najprv časť 1 a časť 2.

Aký je teda „princíp prace“ tohto sofistikovaného učenia?
Každý človek (bez ohľadu na vek) je dieťa – má svojich rodičov. Úcta k obom rodičom (a následné k celému rodu) mu umožňuje mať k dispozícii určitý energeticky potenciál, kedy potrebuje minimum pomoci z vonku a hlavne je neriaditeľný strachom.

Porušenie princípu úcty k rodičom vedie k zablokovaniu tejto energie, k strate kontaktu so svojim rodom, k strate koreňov. Tak je jednoduché vytvoriť ľahko manipulovateľného mankurta ba až janičiara.

V kresťanstve existuje slovne prikázanie (vytvára sa dojem) o úcte k otcovi a matke. No obrazovo sa (účinnejšie) tato úcta spochybňuje a vytvára sa (podprahový) obraz nenávisti k otcovi. Otec je v obrazoch všade zamlčaný (podobne ako v etikete nie je nikde písané o tom kto, je na inej strane čestného miesta), teda akoby ani nebol.

Zobrazuje sa však trápenie matky pre syna a čo viac aj syn trpí ba dokonca bol mučený a zabitý.. Neviditeľný otec pod rúškou „lásky“ necháva obetovať syna. Toho syna, ktorého tz. pestún naopak ochránil pred smrťou ešte ako nemluvňa. Naviac syn je umelo vytrhnutý z hierarchie a postavený na úroveň otca. Otázka znie. Kto je dôveryhodný, takýto otec, či pestún? Má záujem dobrý syn sa stať zlým otcom?

A tak v podvedomí matiek sa vytvorila potreba chrániť svoje dieťa pred takým otcom a takým svetom (však pre zlý svet musel syn umrieť) a pomôcť jej môže iba „pestún“…

Realita života ukazuje, že až priveľmi často krásny vzťah muža a ženy po narodení dieťaťa konči a ani jeden z účastníkov nevie prečo.  Logických (vedecky zdôvodnených) dôvodov je však o to viac!
Prvotný vzťah ženy k mužovi je prehlušený strachom o dieťa. Keďže dieťa citlivo vníma všetko okolo, tak veľmi rýchlo zisti, že iba okolo neho sa toči svet, že je prvé. Intervencia otca v podobe nastolenia poriadku (hierarchie) je zvyčajné neúčinná. O to viac je vnímaná ako potvrdenie strachu matky a zvýšenie ochrany.

Neustále obrazové pôsobenie kresťanstva v podobe obrazov z krížovej cesty, či „tradičného“ (v každej poriadnej rodine) rozmiestnenia symbolov ukrižovaného syna, obrazu syna – dobráka – s dobrým srdcom a obrazu starostlivej no nekonečne trpiacej matky to mlčky potvrdzuje.

A tam kde je utrpenie, tam je aj ten kto ho spôsobuje o to horšie, keď oficiálne je nepomenovaný.

Keďže matka prenáša všetko čo cíti v tehotenstve na dieťa a to svoje pred tým preniesol aj otec pri plodení potomka, tak čo asi môže potomok dostať do vienka? A čo už narodený potomok v rodine?
Ten okrem dedičstva od rodičov aj pôsobením energii v rodine stráca úctu k sebe samému (však v podstate je polovica otec a polovica mama). Tak sa následky na ďalšie narodené generácie zväčšujú. Tým je zaručený synergicky efekt do budúcna.

Zákernosť pôsobenia tohto učenia nie je iba takáto jednoduchá. Sú tam aj ďalšie poistky – udičky. Napríklad Judášových 30 strieborných ukazuje, že zrada za peniaze je chránená. Stáva sa obyčajným obchodom, bez ktorého sa ani dobro nemôže realizovať.

Ďalšia udička je v podobe skrytého nabádania k nečinnosti. Potreba trpieť pre dosiahnutie cieľa, sa prejavuje vlastnou nečinnosťou v jarme utrpenia a dokonca radosťou, že sa našiel ten čo to utrpenie spôsobuje. No a keď sa nenašiel, tak bude určený – teda on už je, no mlčí sa o tom. Teda život v utrpení v prítomnosti zaručuje v imaginárnej budúcnosti imaginárnu odmenu. Keď však trpiaci dosiahne svoj osobný limit, veľmi často vyslovuje prosbu, aby bol jeho život ukončený…

Aký mám dôvod o tomto všetkom písať?

Ak sa na človeka budem pozerať ako na energetickú nádobu, tak od narodenia som naplnený energiou strachu od generácii predkov. Pokračuje to vychovávaním – (de)formovaním tiež v strachu.

Za takýchto predpokladov je akákoľvek forma nápravy problémov, starosti, chorôb a nešťastných udalosti, ktoré sa objavujú za použitia rôznych metód liečenia a terapií iba dočasným riešením.

Dočasným, pretože som neschopný sa naplniť aj niečím iným. Som totiž plný strachu! Nič iné sa už nevojde.

Cieľom napísania tejto trilógie je vysloviť to zámerne zamlčané a načrtnúť cestu.
Žiadny boj proti ani za, či dehonestácia veriacich i neveriacich ľudí.

A kto chce, cestu nájde ako.. Raz na futbalovom zápase sa ma spýtali: „Komu fandíš? Žiline či Slovanu? Odpovedal som futbalu. Možno preto už na zápasy mužstiev nechodím, no futbal mám rád!

Na tomto dialógu je možné vysvetliť ešte jednu rafinovanosť vplyvu kresťanstva. Je to pôsobenie vytvárajúce neustále prílev nových a nových, lepších a ešte lepších jedincov (mužstiev).

Tento proces je základom pre vznik teórii v ktorých sa vykresľuje pre ľudí nejaká spravodlivosť, či rovnosť či.. sú to všetky možné –izmus(y). Preferenciu určitého –izmu majú vo svojich programových vyhláseniach všetky „mužstva“-strany, či hnutia atď. A ako fungujú?
Vždy rovnako.  Stále je určený niekto, kto určuje či „sa volí“ za, proti alebo sa nevoli. Stranícka disciplína funguje nezávisle na názvu strany, či osobnom sľube už aj demokraticky zvoleného poslanca!

Dejiny ukazujú, že akákoľvek revolučná či iná násilná zmena, aj keď s dobrým úmyslom, bola odsúdená inou („lepšou“) skupinou, alebo skončila udalosťou ktorá sa spomína v tvrdení, že revolúcia žerie svoje deti.

Kresťanstvo, týmto podprahovým pôsobením (rozložením rodiny), vytvorilo samo opakovaciu slučku z ktorej zdanlivo niet východiska. Našťastie iba zdanlivo! Uvedomenie si jeho významu pri vytváraní strachu a jeho prerastenia do -izmus(ov) je prvý krok.

Tie ďalšie môžu potom nenásilne nasledovať. Tak ako zo svojej energetickej nádoby začnem ja sám vyprázdňovať strach, začne prichádzať do nej bezpodmienečná Láska.
Jej príchodom sa otvorí cesta pre pochopenie, ako boli a aj sú obaja MUŽ a aj ŽENA pod rôznymi logicky znejúcimi (dokonca vedeckými dôkazmi) zámienkami zneužívaný a používaný.
Tým sa vytvoria podmienky pre vytváranie rodín založených na vzájomnej úcte. Čerešničkou vo vzájomnom spolunažívaní budú potom potomkovia, ktorí nebudú mať potrebu byť iní.

To povedie k zániku „mužstiev“ a futbal bude hrať každý, no rovnako tak sa kochať aj krásou hry.

S odstupom času s obdivom pozerám na toho kto vymyslel túto sofistikovanú metódu ovládania (parazitovania) a dokázal ju v podobe úžasného pre-rozprávania rozšíriť a zabezpečiť mechanizmus pre jej samošírenie.

Návrat.

Pred čítaním tohoto článku doporučujem prečítať najprv časť 1.

Jedného dňa som sa stretol s tvrdením:

„Kto kontroluje minulosť, ten kontroluje aj budúcnosť!“

Nástroj na kontrolu som našiel – je to strach (a z neho vyplývajúce skutočnosti, či následky) no kde vznikol?
A tak som vyrazil podľa tvrdenia o kontrole z budúcnosti do minulosti. Nájdenie miesta, kde sa tento druh strachu zjavil bolo pre mňa veľmi prekvapujúce.

Pri hľadaní som sa dostal až k solúnskym bratom, ktorí nám na Slovensko „doniesli“ písmo a vieru. Vykopávky však tuto povesť z časti vyvracajú. Písmo nám nepriniesli, písmo tu už bolo! Ba aj viera tu už bola. Čo teda priniesli? Isto nejakú zmenu! Zmenu viery (zaujímavé slovne spojenie) – priniesli druh kresťanstva – zmenili hodnoty a razom z pôvodnej viery pra predkov vzniklo čosi zle – pohanstvo.

O tom, že zmeniť hodnoty (keď sú predpoklady na prijatie) nie je až také ťažké, sa presviedčam po zamatovej revolúcii veľmi často. Percento voličov jednotlivých strán sa mení každými voľbami, čo je neklamný príznak toho, že sa menia aj hodnoty! A tak pohoršujúc sa nad tým, aké svinstvo dokážu ľudia ľuďom predávať (v honbe za ziskom ako potraviny) ma napadlo, že najlepším tvorcom peňazí – produktom je človek. Človek nie však človek rozumný ako homo sapiens, ale iba ako homo… kríženec vola a včely. Vykastrovaný no o to viac pracovitý!

Už v preambule našej ústavy je odvolávka na duchovné dedičstvo Cyrila a Metoda no hneď v prvom článku sa hovorí, že náš štát nie je orientovaný na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.  Cyril a Metod sa predsa pokladajú za šíriteľov kresťanstva a teda ich duchovným dedičstvom je čo?  Znova paradox.
Čítanie ústavy je ozaj zaujímavé. Často to veľmi pripomína rozhovor „rodiny“ pri stole, keď otec či mama hovoria o zásadných veciach v rodine, no aké to bude a za koľko to určí škôlkou povinne dieťa.

No nechcelo sa mi veriť, žeby pravé v kresťanstve… žeby „miluj svojho blížneho ako seba samého“ bolo to miesto!

Dlho som nechápal, prečo oslavujeme Vianoce a hneď za tým Veľkú noc ako hlavné sviatky. Ako som rástol a vzdelával sa, tak som o tom prestal uvažovať a prijal to ako fakt. Vôbec som si nepripúšťal, ba čo viac ani ma nenapadlo, že by pravé tu v kresťanstve (však ono zaviedlo  hlavné sviatky, ktoré oslavujeme) som mal hľadať niečo lišiacky ukryte. Stretával som sa však čoraz viac s tým, že veľa ľudí správne kresťanský vychovaných medzi sebou neustále súťažilo a dokazovalo (bojovalo), kto je väčší (či silnejší) kresťan a rovnako tak žilo inač ako je písané v manuály kresťana.

Ani to ma však nejako neznepokojovalo, či nebodaj vnášalo nejaké pochybnosti. Však ja som bol iný, ten lepší! A na dôvažok správny kresťan ma predsa jasno kto za to môže! Až jedného dňa..

Zapochyboval som o tom, že v minulosti ľudia boli menej chytrí, že  žili horšie, boli menej vyspeli… Jednoducho som zapochyboval o histórii s ktorou som sa bežné stretával.
K tomu prispieva aj každý  rok od štrngania s kľúčmi na námestí, kedy sa presviedčam, že históriu píšu víťazi a takú aká im vyhovuje! A tak sa vynorila otázka.

Aká je ozajstná história môjho národa, keď od skoncovania s Veľkou Moravou sme vždy boli iní len nie víťazi…kto ju teda písal?

My isto nie. Nech ju písal ktokoľvek urobil to s určitým cieľom. Konštelačná prax ukazuje, že ak je jedinec odtrhnutý od koreňov, tak je odtrhnutý aj od svojej sily – od svojho potenciálu.

Mne sa javí, že práve príchodom kresťanstva sa toto udialo. Do života ľudí sa pod zámienkou lásky k blížnemu (porovnaj k Havlovskemu „Pravda a láska zvitezi nad lži a nenávisti!“ ) implementovala devastácia rodiny. Tato implementácia je vysoko sofistikovaná a zabezpečuje už od ranného veku dieťaťa požadovanú energetickú deformáciu.
Tým, že základne princípy kresťanstva prešli v tichosti aj do princípov západnej demokracie (pozri naša ústava) deformácia sa šíri bez povšimnutia (pomenovania) ďalej. Dôsledky sú okato viditeľné (v tz. problémoch demokracie) a slúžia ako východiskový materiál pre rôzne druhy riešení = pomoci samozrejme za peniaze. Tým najnovším a najčastejšie propagovaným druhom „pomoci“ je pôžička. Naši predkovia pôžičku s akýmkoľvek úrokom volali lichva!

Pokračovanie.

Návrat.

 

Pracujúc ako učiteľ som kriedu používal nielen na písanie na tabuľu, ale aj na adresné upozornenie žiakov. Kriedou, ktorou už nešlo písať, som hádzal aj do žiakov venujúcich sa zámerne mnou nepožadovanej činnosti.Po prvotnom prekvapení žiakov a zistení, že aj trafím, stačilo už iba zodvihnúť ruku a nastal požadovaný efekt. Pre mňa to však bolo tiež nenásilné precvičenie boľavého ramena a…

Až jedného dňa na stretnutí s rodičmi mi jedna starostlivá mamka veľmi sugestívne vysvetlila, že hádzanie kriedy je vysoko nebezpečná činnosť. No a tá sa nezhoduje s profesiou učiteľa. Nebezpečenstvo spočíva v tom, že krieda môže zasiahnuť sklo okuliarov a to po rozbití nezvratne poškodiť zrak. Ona ako zdravotná sestra to musí vedieť najlepšie, lebo sa s tým v ambulancii stretáva. Po chvíli argumentácie som pochopil, že strach ma veľké oči! …viac som kriedu nehádzal.

Tato udalosť však spôsobila, že som začal skúmať kde a kedy vzniká a načo je dobrý takýto typ strachu. Hľadal som a hľadal, no vždy som skončil pri narodení a strach sa javil ako niečo už raz dané. No nie je strach ako strach! Načo je dobrý tento druh umelého strachu som zistil, keď pod rúškom bezpečnosti sa uzákonila povinnosť detských bezpečnostných autosedačiek.

Nechápal som… štatistika však ukazovala a ukazuje, aké je toto bezpečnostné opatrenie užitočné, koľko deti už zachránila (štatistika nie sedačka). O tom, koľko ich poškodila mlčí. A znova paradox (nezhoda názvu a skutočnosti) ako môže „bezpečnostná“ sedačka poškodiť?

Pohyb je to čo zabezpečuje (hlavne) malému dieťaťu správny rozvoj počnúc svalovým systémom a tým kostry až po vestibulárne ústrojenstvo – zdroj nielen rovnováhy.

Z dnešného pohľadu som bol ako mladý otec veľmi nezodpovedný. Moje deti totiž pokojne spali na zložených zadných sedačkách (na dlhých cestách), či sa hrali medzi sedačkami, nie len keď sme sa presúvali autom z jedného konca Československa na druhy.  Čo tým chcem povedať? Angličania majú jedno porekadlo. Voľne preložené by znelo asi ako „Používaj to, alebo o to prídeš!“ A čo má toto spoločné so strachom a bezpečnostnými sedačkami pre deti?

Apelácia na to najdrahšie čo rodič má (deti) spôsobuje ich uviazanie do sedačiek (znehybnenie) a teda nepoužívanie toho základného pre zdravý rozvoj dieťaťa – pohybu a tým stratu postupného, teda prirodzeného zosilňovania organizmu a schopnosti adaptácie dieťaťa na zmenu polohy. Následok?
Môžeme seriózne riešiť o hodinu viac telocviku na základnej škole, kvalitnejšiu motiváciu k pohybu, poznáme lieky proti zvracaniu pri cestovaní, obezite či poškodeniu chrbtice atď. Číže načo je dobre používať strach?
Mne sa javí, že v konečnom dôsledku je to pre peniaze. Pre ich získanie!

Ďalším prvkom do mozaiky bol dokumentárny film, v ktorom sa rozoberali pogromy na Židov. Dôvodom pogromov bol ich majetok (teda peniaze) nadobudnuté ich šikovnosťou. Čo to je tá židovská šikovnosť? Jeden zo židovských vtipov ju dokonale popisuje.

Otec známy to majiteľ advokátskej kancelárie zveril synovi prípad. Syn mu po mesiaci s radosťou oznamuje, že prípad je vyriešený. Otec mu na to odpovedá: „Syn môj, ty si riadny idiot. Mňa tento prípad živil sedem rokov!“

Ďalším prvkom bolo zistenie, že na Ukrajine je Žid zakázané – hanlivé slovo (niečo ako u nás Cigáň) a miesto neho sa používa slovo Jevrej. Tu už bol krôčik k zisteniu, že ŽID je skratka spojenia slov Živut (žijúci) Iz (z) Dengov (peňazí) a preto sa slovo stalo tam kde je to zrozumiteľné nevhodne.

Už dávno to však neplatí iba o Židoch! My Slováci (a nie len) sme úžasné prispôsobiví. Na našu „prispôsobivosť“ mame aj svoje príslovie – Poturčenec horší od Turka. Ako vrchol tohto „prispôsobenia“ považujem konanie Janičiarov – majstrov v minulosti iba bojového umenia. Že to bolo dávno? No posledný príklad dokonalého poturčenia, ba až janičiarstva je napr. schválenie zákona o čipovaní domácich zvierat…

V súčasnosti ľudí žijúcich z peňazí (parazitov) mame už nie len v tom jednom vyvolenom národe, ale aj ľudí rozdielnych národností – no vždy akoby vyvolených, lepších…

Žijúc ešte trošku dlhšie, k tomu prirátajúc pomaličké zmeny slovenského jazyka vedúce k zahmlievaniu významu a k tomu prerozprávanie (víťazná historická úprava) niektorých javov z minulosti by spôsobilo, že prestanem tomu rozumieť až zabudnem dejiny – stratím korene.  To zmiešané so strachom – ovládateľnosť – manipulácia do želaného stavu (aj janičiarstva) zaručená.   Pokračovanie.

Návrat.