Všetky príspevky Ľudovít

Konkurencia.

Konštelácie pomáhajú nájsť to pravé miesto v celku. Ukazujú, že akákoľvek jednotlivosť- časť je vždy súčasťou čohosi väčšieho. Ako keď kvapka vody je súčasťou mora. Teda kvapka kvapke nie je konkurent.

V tomto kontexte, napriek tomu, že sa veľa hovorí o konkurencii, konkurencia neexistuje!

Avšak rovnako ako kdekoľvek inde aj tu je možnosť výberu…  Uskutočnenie výberu má svoju zákonitosť (zákon rezonancie).  Preto vždy si vyberiem správne.

Hlavne je však nezabudnúť nasledovať ten prvý nápad t.z. dať na prvý dojem (kam ma „to“ ťahá), pretože konštelácie nie sú o špekulácii, ale o prijatí.

.

.

 

Konštelácie – problém, alebo prínos ?

SamsonKonštelácie majú jedinečnú schopnosť zobraziť skrytú dynamiku – mechanizmy, vplyvy a pohyby, ktoré si normálne v živote nevšimneme. Častokrát (je to normálne=robí to väčšina) však vedome popierame realitu, lebo nevyhovuje našej predstave. Filtrujeme či prekrucujeme. Zatvárame oči či bojujeme. Dokazujeme či spochybňujeme. Používame milosrdnú lož…

Toto si konštelácie nevšímajú. Neberú ohľad na náš názor alebo posudzovanie. Tak sú konštelácie priamo spojené s realitou a dávajú nám náhľad (umožnia pochopiť) ako funguje daný systém a my v ňom. Toto je najväčší prínos (pre mnohých však problém) konštelácií. Prečo problém?

Spoločnosť, v ktorej žijeme, nás učí hlavne hrať = zahmlievať (nie hrať sa = zabávať sa) byť kýmsi. Učí nás hľadať a určovať vinníka všade okolo. Hlavne byť nevinný a už vôbec nie ten kto škodil. Stále mať zadné dvierka. Byť hrdinom. Oceneným bojovníkom za nevzdávanie sa a boj. No či je to boj s konkurenciou, či o vlastné prežitie (príbuznými, kolegami, chorobou atď.) je to vlastne boj so životom. S vlastným životom.

V mene niečoho (dôležité je nájsť dôvod) robíme to, čo (ne)chceme. To čo je nám podsúvané, že tak sa robiť má, že robia tak naše vzory (celebrity), že… to čo sa od nás očakáva, to čo je podľa čohosi, či kohosi správne, to čo pomáha obchodu, to čo nás zabezpečí či ochráni atď.
Keďže to nie je naša prirodzenosť, tak si pomáhame ako vieme. Aby sme prežili – hráme = hľadáme rôzne možnosti a tvárime sa (sme právom presvedčení!), že na sebe pracujeme (sme lepší) a meníme všetko a všetkých k lepšiemu. Nájdený stereotyp nám zabezpečil prežitie. Časom, tak ako rastieme, sa však zabehaný stereotyp stane väzením.

Opakovane to (naše vlastné opakované konanie) funguje k vlastnej nespokojnosti. Tá nespokojnosť má byť signál k pohybu, k zmene. Keďže však z toho čo bude máme obavy – však ide o život! – volíme radšej snahu, mysliac si, že si tým chránime svoj život. A čo je to tá snaha? Ďalšia hra.

Konštelácie dokážu túto hru zviditeľniť. Nie každý však chce, aby pochopil aký je herec. Čo sa ozaj skrýva za rokmi driny, odriekania si a obetovania sa…
Tento náš vlastný prvý krok je ťažký.  Už si nepamätáme, že jeden taký už máme za sebou – preto vieme chodiť a nie sa snažiť chodiť 🙂
Aj napriek tejto skúsenosti sa miesto žitia stále snažíme. Táto snaha však nie je zlá! Je to iba iná cesta. Iná, ďalšia skúsenosť – tréning, ktorý nás stále vráti k možnosti voľby. Alebo žeby vedome konanie?  – snaha nájsť dvere tam kde nie sú. Nikto nerobí nič bez dôvodu 😉  Čo je prvý krok k ozajstnej zmene?

  Je to spoznanie skutočnej, neskreslenej reality – naliatie si čistého vína.

Čiže zase raz čosi „zlé“ – problém – konštelácie je na niečo dobré 🙂 Teda sú prínos. Hneď po ukončení školského vzdelávania som si myslel, že už sa nikdy nebudem učiť. Mám predsa vedomosti dosť! To pravé orechové učenie však nastalo až potom. Život ma vždy priviedol tam (aj keď som nechápal dôvod, ale o to viac sa usilovne snažil) kam som ho ja sám smeroval a dal mi možnosť si zvoliť.

Keci? To som si myslel tiež 🙂  Dokonca často som uvažoval prečo ma život trestá.. až jedného dňa som si spomenul, ako som sa naučil chodiť.

Upravené 6.novembra 2012

Domov, sladký domov…

Mal som to šťastie, že v samostatnej histórii Slovenska som zažil ostré streľby nad Baltickým morom aj ako pilot a aj ako dispečer (SRL). Boli to zážitky, na ktoré sa len tak nezabúda.

Let nad more aj samotné streľby mali svoje jedinečné kúzlo. V dobách dávno minulých, „keď nič nebolo a každý všetko mal“,  nasledovali potom streľby v Astrachani na „ostré ciele“. To som však už nestihol. Škoda.

Večer pred návratom – odletom domov, z letiska v Zegriach Pomorskich, sme mali stretnutie s poľskými kolegami. Tí mali nasledujúci deň lietanie a my sme mali odlietať. Stretnutie malo takú zvláštnu atmosféru. Napriek tomu, že sme sa dobre bavili, bolo cítiť určité napätie. To pramenilo z toho, že sme poľským kolegom neverili, že prichádza zmena počasia a mraky sa budú váľať po letisku, takže ani oni s MiG-21 bis nebudú lietať a my s MFkami odletíme tak za tri dni. A tak napriek tomu, že tém na rozprávanie bolo dosť, jediva a pitiva napodiv tiež, odporúčali sme sa veľmi skoro na kute – spať.

Ráno bolo ozaj tak, ako nám hovorili. Vrany chodili pešo, lebo mraky sa váľali po zemi, alebo trošku vyššie. Na letisku sme zistili, že to nie je hmla, ale ozaj iba veľmi nízka oblačnosť. Poliaci sa nám smiali a hovorili čosi o samovrahoch, ale že ani tí v takých podmienkach nelietajú.

Aké však bolo ich prekvapenie, keď náš veliteľ začal predletovku a v plnej vážnosti sme sa začali pripravovať na odlet. Keď som si obliekal antigečka, tak mi jeden z Poliakov povedal:

„U Vás to bez telocviku zrušiť neviete, že?“

– myslel tým, že sa prejdeme na stojisko k lietadlám a späť. Na jeho úsmev som reagoval pokrčením ramien a žmurknutím, čo on pochopil ako, že sa mýli. Úsmev mu prekvapením zamrzol a dúfam, že to tak neostalo.

Odlet bol naplánovaný vo dvojici so vzletom na RL interval s následným priradením (ak to pôjde nad mrakmi) do vidovej skupiny. Súvislá vrstva mrakov mala končiť vo výške 7000 m a naša letová výška domov bola o ďalších asi 1000m vyššie.

Spolu s mojou dvojkou Zokyčkom sme štartovali ako poslední. Keď sme čakali na dráhe, ešte štartovalo číslo predchádzajúcej dvojice. S prekvapením som zaregistroval, že pri rozjazde po par metroch sa mu smerovka stratila v mraku a zmizol mi z dohľadu skôr ako sa odlepil od zeme.

Asi ma šáli zrak, som si myslel, alebo tú dráhu majú riadne krivú? Na nejaké hlbšie zamýšľanie či strachovanie sa nebol čas, lebo stopky ukrajovali z intervalu. Pohrúžil som sa do pred vzletovej rutiny, ktorá končila tým, že som pustil brzdy a mašinka sa začala rozbiehať. Chvíľu pred tým ako som sa odlepil od betónu sa mi zazdalo, že sa počasie vylepšilo. Bolo to však ozaj zdanie a hlavou mi blesklo, zrak ma nešálel.

Vzlet bola samostatná kapitola. Mašinka sa prudko nakláňala zo strany na stranu. Najprv som podozrieval autopilota, ale neskôr sa ukázalo, že nejako divne zatvárala podvozok aj klapky, čo spôsobilo to nakláňanie. Nebol to dvakrát dobrý pocit. Našťastie po chvíľke asi v 1000m mi počasie dovolilo si trošku vydýchnuť – bola tak 300m vrstva bez oblačnosti. Uvedomil som si, že boj s mašinkou pri vzlete som si mohol ušetriť, ak by som podvozok zatváral neskôr ako zvyčajne… Neskutočný bordel na rádiu (na jednej frekvencii bolo počuť hlásenia prelietavajúcich aj pristávajúcich lietadiel snáď z celého Poľska) preťal Zokyčov hlas. Hlásil mi, že ma lokačný kontakt. Potešilo ma to. Držal sa ma tak ako som bol na neho navyknutý. Veľmi rád som ho mal na čísle.

Meteorkári sa nemýlili a keď sme prelietali nad mestom Pila, tak sme už boli vo vidovej skupine. Čím bližšie k Slovensku, tým bolo oblačnosti menej a na Sliači nás čakalo nádherné počasie. Prílet a pristátie sa zdalo byť za odmenu. Aj tak bolo až do 4. zatáčky.

V momente keď som chcel stlačiť tlačidlo pre vysunutie plných klapiek ma čosi vyrušilo. Neviem to popísať ani dnes. Prejavilo sa to ako moje zaváhanie pred stlačením tlačidla a mimovoľným vytočením hlavy do miesta, kde pilot pri pristávaní v dohľade dráhy nikdy nepozerá. To miesto je v pravo hore.

Tam som zbadal obrovské hlavné podvozkové koleso mojej dvojky. Bolo tak blízko, ako som vídaval koleso pri predletovej prehliadke na zemi. Kde boli iné časti lietadla (moja smerovka) neviem. Pomaly som vyšľapol ľavú nohu a po odchýlení zo smeru pristátia pridal náklon pre správnu zatáčku. Až po vzdialení sa od Zokyča som hlásil:

„241 po štvrtej o 360 doľava.“

S úľavou, ktorú bolo počuť aj cez rádio, Veža odpovedala:

„Povolené 241. 248 ( Zokyč) pokračujte na pristátie poradie jedna.“

Po pristáti, na výškovej sme si to pekne vysvetlili…  Situácia (naše zblíženie) bola viac ako nebezpečné. Dispečer, (obrali sme ho o pár rokov života) nás uvidel až v mieste keď sme boli nad sebou a vrchné lietadlo klesalo do stretu so spodným. Keďže nevedel kto je kto, bolo nebezpečné vydať akýkoľvek povel. Bol bezmocný a musel čakať. Zrážkou by skončilo aj moje vysunutie klapiek. Zokyč ma nevidel vôbec a vyhľadával ma v klesaní ďaleko pred sebou.

Pri rozhovore na výškovej som si uvedomil, že nie môj boj pri vzlete z pod miním, ale práve štvrtá zatáčka bolo miesto, kde zase raz fungovala moja šťastná „náhoda“. (alebo intuícia, alebo čosi vyššie na mne zapracovalo?)

Privedenie.

Rozvod a jeho vplyv na partnerov, rodičov a deti.

Nebo, more, zem.Medzi nebom a zemou existujú aj veci, na ktoré sme ešte meracie prístroje nevymysleli, ale ich vplyv na každého jedinca je zistiteľný.  Možno preto, že ten vplyv je možné zistiť až po rokoch, tak technika sa rozvíja míľovými skokmi, no vzťahy ľudí a ich rozvíjanie napredujú oveľa pomalšie. Spomeniem si na túto skutočnosť vždy, keď vidím počítač.

Čo ma počítač spoločné so vzťahmi? V 80 rokoch minulého storočia sa objavili prvé Sinclery či Atarička. Porovnať ich so súčasnosťou – s dnešnými PC znamená zistiť, že napredovanie techniky je neskutočne rýchle.  A vzťahy? Napredovali o porovnateľný skok?

Jeden klasik povedal: „Z hovien bič upletieš a aj s nim plesneš. Potom sa však nediv, kde všade ich nájdeš.“

Niečo podobné sa stáva, keď si dvaja nepripravení povedia svoje áno, alebo po spoločných rokoch už nie.  Zistenie pripravenosti je mozné aj otázkou: “ Kde som sa naučil zručnostiam, ktoré rozvíjajú vzťahy ľudí?“
Zvyčajná odpoveď je : „Tomu sa nepotrebujem učiť, to viem !
A tak to potom vyzerá. Keď k tomu prirátame kýmsi pridané hodnotenie ba až povinnosť o tom, že je treba byť dobrý, tak dielo je dokonané.

Miesto spolupráce vo vzťahu začne boj (vyhrať môže iba jeden) miesto tolerancie privlastňovanie a miesto dohody hľadanie kompromisov (ja chcem čaj ona chce kávu, dáme si kompromis = zmes čaju a kávy – chutí?) a pod.
Toto všetko prispieva k tomu, že v našom vnútri to prebieha úplne ináč (tam bič plesol), ako to hráme (voňavkujeme) navonok. A tak poznáme príslovia o otcovi a synovi, či o matke a Katke.
Prečo asi vznikli? Ako je možné, že to plati aj napriek tomu, že rokmi prebieha výmena? Zo synov sa stávajú otcovia a z Katiek matky. A ako je to v ich (synov a Katiek) partnerskom vzťahu? Niečo Vám to pripomína? Čo s tým? Zdá sa to ako čosi nemenné a trvale…takých zdaní však už bolo veľa 😉
Veľa sa rozkóduje prostredníctvom konštelácii. O tom som však písal už na inom mieste. Veľa napovedia aj málo známe zákonitosti.

V názvu článku sú partneri, rodičia a deti. Je to preto, lebo ako deti (aj keď sme už dávno podľa občianky dospelí) si musíme uvedomiť jednu skutočnosť.

Dieťa si svojho otca a mamu musí ctiť.
Avšak pozor!  Do vzťahu (tu doplniť meno svojho otca) a (tu doplniť meno svojej mamy) dieťaťu nič nie je.

Viac tu.

Niekedy pre rozvoj vzťahov medzi jednotlivcami je dobré pristúpiť aj k rozvodu. Práve okolo rozvodu však panuje množstvo mýtov či tabu, ale hlavne zaručených postupov – bojov. Je vôbec možné to urobiť zdravo? Či správne?
Tu si dovolím nenosiť drevo do lesa a použiť odpoveď už napísanú. Je to článok mojej učiteľky Zdenky Tuškovej, ktorý s jej dovolením uvádzam v pôvodnom znení bez titulkov.

Ako vždy však platí, že raz zažité je viac ako 1000 krát čítané. Rozvod boli a nastal pre nejaké príčiny a ak tieto príčiny v sebe (nie u partnera!!!) nenájdeme a neskultivujeme, tak je veľká pravdepodobnosť, že v ďalšom vzťahu si to zopakujeme v inej farbe 🙂

Zdravé vztahy v rodině – Zdravý rozvod.

Prevzatý článok autorka:   ©Zdeňka Tušková, 2010

V současné době se u nás rozvádí více než 60% manželství, tj. více než každé druhé manželství. To jsou alarmující čísla, vzhledem k tomu, že děti z takových manželství rozvodem velice trpí.

Navíc v dnešní době je velmi módní, že se partneři mezi sebou neberou, ačkoliv spolu mají děti, a v případě jejich rozchodu nejsou tato čísla nikde zaznamenaná. To znamená, že rozpady rodin jsou ve skutečnosti daleko častější, než uvádějí statistiky. Považuji proto za nutné, promluvit zde o dopadech rozvodů na rodinu a hlavně na dítě.

Dítě miluje oba své rodiče nezištnou láskou, a to i rodiče, kteří se rozvedli nebo rozešli a mají spolu konflikt. Biologicky je dítě vlastně z půlky svou matkou a z půlky svým otcem. Obě tyto poloviny jsou s oběma rodiči spojeny pevnými pouty. Bohužel, rozvodová situace bývá provázena velkým konfliktem, který se často nevyhne ani dítěti.

Dítě je do konfliktu vtaženo a neví si s ním rady. Vzájemné obviňování manželů , ke kterému často dochází, dítě těžko nese, protože velmi miluje oba své rodiče. Běžně dítěti konflikt mezi rodiči nevadí, pokud je svědkem usmiřování. V dnešní době, kdy máme možnost sednout si k televizi nebo k počítači na internet každý zvlášť, je dítě svědkem usmiřování rodičů jen velmi zřídka.

Pracuji jako systemický kouč a vedu výcvik v Pomoci rodinám systemickými metodami. Velmi často se s takovou situací v rodinách setkávám. Rodiče svému dítěti jistě nepřejí nic špatného, ale často svoji situaci prostě jenom nezvládají. Je třeba pracovat s rodiči a ukázat jim cestu z konfliktu ven. Velmi se osvědčilo pracovat s jejich zodpovědností. Při rozvodu si totiž rodiče začnou vyčítat vzniklou situaci , a to jak vzájemně jeden druhému, tak i sami sobě. Je zřejmé, že vina nezmizí, dokud za ni rodiče nepřevezmou zodpovědnost. V takovém případě mizí okamžitě. Jakmile převezmou odpovědnost, mizí vina a s ní i konflikt. Taková práce se zodpovědností předpokládá, že oba rodiče uznají své pocity lítosti nad zmařeným vztahem a teprve pak jsou připraveni nést zodpovědnost za vinu.

Vyzkoušejte si sami na sobě: když máte pocit viny, chodíte sehnutí, trpíte tíhou na bedrech, depresí apod. Když ale vezmete zodpovědnost za vinu, můžete se narovnat, nesete hlavu zpříma, s hrdostí a pocity tíhy mizí. Jinými slovy, pokud každý z rodičů dokáže přijmout zodpovědnost za svůj podíl na konfliktu, mohou si oba zachovat sebeúctu a také úctu k manželskému partnerovi.To je velmi důležité.

Pokud dítě vidí, že rodiče mají k sobě vzájemnou úctu, uklidní se. A nestačí pouze to, že se rodiče k sobě jenom chovají slušně, protože dítě je citlivé a vycítí, když je úcta hraná. Rodiče o sobě musí s úctou i přemýšlet. Pak se dítě cítí v bezpečí i v průběhu konfliktu. Mít vzájemnou úctu však není lehké, jedná se o proces, který musí prodělat. Člověk nejdřív musí jít do hloubky, najít za svým hněvem pocit lítosti a strachu a teprve pak je připraven a naladěn na úctu.Rodičia a deti

Pokud se rozvodový konflikt nedaří zvládnout s úctou, dítě je zapleteno do konfliktu rodičů a mnohdy dokonce i do konfliktu celých jejich rodin. Dítě pak postrádá roli dítěte a je vtaženo do spleti vztahů, kterým nerozumí.Žije totiž v pozici, která není jeho. Bohužel, není výjimkou, že dítě pak dokonce působí často jako zprostředkovatel zpráv od jednoho rodiče k druhému, nebo si z něj jeden z rodičů udělá kamaráda – svého spiklence. Je tak samotnými rodiči postaveno do role, která není jeho, a tak není divu, že je do této role zapleteno. Dítě samo pak není schopno z těchto rolí vystoupit.

Katastrofa je, když je dítě posunuto do role posuzovatele činů svých rodičů. Pokud chcete někoho soudit a posuzovat, musíte se postavit na místo jaksi nad něj. V tu chvíli je dítě zapleteno do vztahů, které mu jsou cizí, vzdálené a následky takového zapletení jsou pak vážné. Taková role je nahony vzdálená roli dítěte, které může cítit bezpečí.Podobné náskedky nese dítě, pokud mu je líto jednoho z rodičů. Pokud je nám někoho líto, oslabuje ho to a my se stavíme do pozice nad něj.Takové dítě opět nese roli, která není jeho. Jenom si představte situaci dítěte, jehož otec řekne svému dítěti o jeho mamince , že je například nepořádná a jeho matka řekne o otci, že je zlý a nechce se starat o rodinu. Jak se potom takové dítě asi cítí? Konec konců, už jsme řekli, že biologicky je toto dítě vlastně spojením svých rodičů.

Důležité je, aby dítě uznalo, že je vůči rodičům jen dítětem, ničím víc. Rodiče by měli své dítě vést k takovému postoji a zdůraznit mu, že svoji bolest si ponesou sami. Když se rodiče rozvádějí, dítě má pocit, že umře, a má z toho strach. Navíc dítě nemůže být v pozici posuzovatele, prostředníka nebo spiklence prostě proto, že se svými rodiči netrávilo veškerý jejich čas, zná jen část jejich života, zpravidla ani neví, z jakých kořenů přesně pochází. Málokdo například ví, z kolika sourozenců jsou jeho prarodiče a jaká byla situace v jejich rodinách. Z těchto důvodů může být jen těžko v pozici objektivního posuzovatele.

Aby byli rodiče dostatečně silní na to, vypořádat se s rozvodem s úctou k druhému, je třeba, aby čerpali sílu ze svých kořenů v původních rodinách. Pokud ovšem v jejich původní rodině byl rozvod, který také nebyl zvládnut s úctou, je to pro rodiče nevhodný vzor. Důležité je, aby se tito rodiče nezamíchali do konfliktu svých rodičů. Lékem pro ně je opět úcta, tentokrát úcta směrem ke svým rodičům.

Pokud jsou tyto vztahy zdravé a rodiče dítěte se vzhledem ke svým rodičům mohou cítit jako jejich děti, které nejsou zapleteny do konfliktů svých rodičů, mohou pak z těchto vztahů čerpat síly, které jim umožní, vypořádat se zdravě s konfliktem v současné rodině.

U muže je v takovém případě nejdůležitější vztah k otci, u ženy vztah k matce. Zvláště důležitá je podpora od jejich rodičů. Pokud je otec hrdý na svého syna a syn od něj přijímá mužství, a matka je spojená se svou dcerou a předává jí ženství, jsou oba , syn i dcera, připraveni obstát ve vztazích. A pokud dojde k rozvodu, jsou schopni se vypořádat se situací daleko dříve a jednodušeji, než ti, kteří takovou podporu nemají.

Rozvod pošramotí duše a my ho často vnímáme jako velké životní selhání. Rodiče se musí mimo jiné vypořádat s další výchovou dětí. Pokud k sobě chovají vzájemnou úctu, čeká je ještě fakt, že nesmějí bránit dětem v tom, aby se mohli ztotožnit s druhým rodičem. Tak například matka by měla svému synovi dovolit, aby mohl být stejný jako jeho otec a otec by měl souhlasit s tím, že dcera bude možná stejná jako její matka. Rodiče mají jednoduše uznat, že všechno, co bylo mezi nimi hezké, žije v jejich dětech. Nejde jen o dovolení jako takové, ale jde o vnitřní souhlas rodičů, který dítě vycítí. V tu chvíli se dítě cítí svobodné a pokud přijalo, že může být stejné, teprve pak to může později změnit.Záměrně jsem vybrala jednoduchý přiklad, kde se rodiče rozvádí poprvé. Ale množí se případy, kdy mají rodiče i druhé nebo třetí manželství. A z těchto manželství mívají i děti. Situace se pak pro všechny komplikuje skutečností, že se děti mohou zaplést do konfliktů bývalých partnerů rodičů. Řešení mají opět v ruce rodiče. Musí si dobře vypořádat vztahy s bývalými partnery, uznat jejich existenci a postavit se k nim s úctou. Uznat pravdu, že jejich současné štěstí se mnohdy zakládá na neštěstí bývalých partnerů.

Vztahy se sourozenci mají děti v takových rodinách také více než složité. Některé sourozence mají po matce, některé po otci a některé po obou rodičích. Nezřídka některé své sourozence nikdy ani neviděli, přesto jsou tyto vztahy pro ně důležité, neboť důležité je pro ně i sourozenecké pořadí. Těžko pak najít přesnou pozici dítěte, natož mít jasno v jeho roli. Nejstarší sourozenec je vychováván úplně jinak než nejmladší. Starší děti zpravidla razí cestu těm mladším. Výzkum potvrdil,že nejstarší sourozenec nese zpravidla tradici rodiny, nejmladší benjamínek bývá rebel.

Sourozenecké role se od sebe velmi liší. Role prostředního sourozence je velmi nejasná a takové dítě je jednou v pozici staršího sourozence a jednou v pozici mladšího. Podle toho, s kým se porovnává. Taková role bývá těžká a vyžaduje velkou flexibilitu. Stejně tak jako role jedináčka, který musí zastoupit všechny role. Záměna těchto rolí a zapletení dítěte do nich s sebou nese velké následky. V sourozeneckých vztazích se dítě učí a každé dítě má tedy jiné podmínky pro toto učení a získává tak jiný vztah ke světu a žije jinou roli. Skutečnost, že se dítě narodí jako první, druhý, či další, ovlivní to, jakým člověkem se stane. Tato role sice neovlivní veškeré jeho jednání, ale má významný podíl na utváření jeho osobnosti.

Na příkladě dětí ze tří manželství můžeme pochopit, jak může být dítě popleteno. Například dítě narozené jako první ve druhém nebo třetím manželství rodičů se vnímá jako nejstarší ve své rodině i přesto, že zdaleka nejstarší není, protože ještě před ním se narodili děti z předcházejících manželsví. Pokud nemají rodiče dobře vypořádány vztahy ze svých bývalých manželství, vnímá jejich dítě svoji realitu omezeně. Nese tedy dvě role: roli nejstaršího a zároveň roli prostředního sourozence. Přesněji řečeno, je zapleten do role nejstaršího sourozence. Z tohoto zapletení není dítě schopno se samo vymanit, zvlášť když rodiče nebo jeden z rodičů by rádi vytěsnili ze svého života předcházejícího partnera často i s jeho dítětem. Skutečnost totiž působí i bez našeho vědomého souhlasu. A v tomto případě je skutečností, že dítě je až třetím sourozencem.

Rozvod bez bolesti není prakticky vůbec možný. A život je příliš složitý na to, abychom odsuzovali někoho za to, že jeho chování vedlo k rozvodu. Ale podstatné je, že jsme pro tyto lidi schopni najít řešení jejich situace pomocí jednoduchých postupů. Tyto postupy se osvědčily nejen u rozvodu, ale i u jiných druhů konfliktů, například u pracovních. Podstatou je přístup k druhému s úctou za každých okolností. Úcta dokáže vyřešit i konflikty tak velké, jako jsou například konflikty vzniklé na základě národnostních rozdílů apod. Život s sebou nese konflikty, takže úplně se jim vyhnout nemůžeme. Rodzvádějící rodiče je potřeba vést k zdravé morálce a apelovat na ně z hlediska etiky. Schopnost úcty a zdvořilosti zachovává lidskou důstojnost a konfliktům předchází.

Zdeňka Tušková

©Zdeňka Tušková, 2010

Návrat.

Zákonitosti – Dávanie a branie.

Dávanie a branie sa v tejto zákonitosti chápe inak ako iba v rovine materiálnej. Je to v rovine energetickej. Väčší, tzn. ten kto prišiel podľa zákonitosti hierarchie skôr, dáva a podporuje menšieho tzn. toho kto podľa zákonitosti hierarchie prišiel neskôr. Slovo „skôr“ je tu vo vyznáme časovej línie –  zákonitosti hierarchie. Nie je to momentálne rozhodnutie ako následok vlastnej akčnosti.

V rodinnom systéme – rodine je väčší rodič. Iba ten môže dávať dieťaťu a nikdy nie naopak! Rodičia dávajú lásku a starostlivosť (láska nie je staranie sa) deťom a tie „majú dlh“, ktorí „splatia“ zase svojim deťom atď. Tento postup nazývame aj život. V prípade rôznych ťažkých životných osudov je skutočne celá láska a starostlivosť iba v tom jednom – v sprostredkovaní života. B.Hellinger- Skrytá symetria lásky hovorí:

„Videl som, že keď je niekto pri terapii povzbudzovaný k tomu, aby povedal svojim rodičom, že sa na nich strašne hnevá, alebo že ich dokonca chce zabiť, sam seba nakoniec za to ťažko potrestá. Detská duša nestrpí žiadne odsúdenie rodičov. Zničí potom sama seba.

Aby dieťa mohlo brať, musí byť v systéme na svojom mieste. Ak však dieťa hodnotí svojich rodičov koľko dali a koľko mali dať, porovnáva čo dal jeden a čo druhý, či je dieťa v pozícií kamaráta, alebo komplica („Otcovi/mame o tom nehovor.“), tak na svojom mieste nie je. Dieťa neuznalo, že je voči rodičom iba dieťa a nič viac ani menej. Následky neúcty k otcovi alebo matke sú potom alkoholizmus, drogy, rakovina určitých orgánov atď.
Veľa krát aj tu je ten menší použitý tým väčším a jeho konanie nie je ovplyvnené nedostatkom úcty, ale slepou láskou. A tento druh lásky (slepá) vedie do slepej uličky. Toto má svoje zhubné následky tiež.  A typizované vety?

  • „Zabudni na nich! Dieťa si rodičov nevyberá.“
  • „Ty sa za nich musíš hanbiť, že?“
  • „A kto je lepší? Otec, alebo mama?“
  • „Však ti je u dedka lepšie ako u starého otca.“
  • „Nebyť mňa (dieťaťa), tak sa tí dvaja (rodičia) už dávno pozabíjali.“
  • „To jedine tvoj debilný otec /matka ťa mohli takto vychovať.“
  • „Musíš tej mame dohovoriť, ona je už stará a dementná.“
  • „Čo už len ten starý somár vie.“
  • „Stará mama je už ako malé dieťa.“ A podobne.

V prípade rovnosti postavenia musí byť dávanie aj prijem v rovnováhe (alebo sa mu blížiť). Jedným z takýchto vzťahov je manželstvo.
manželskom – partnerskom vzťahu to platí aj v prípadoch, ktoré zvyčajne hodnotíme nielen ako dobre, ale aj zle. V tom dobrom je správne dať trošku viac a v zlom naopak menej. Práve toto posilňuje vzájomný vzťah a jeho rozvoj.

K úspešnému rozvoju partnerstva je nutná rovnocennosť aj inde – vzájomnej úcte. To sa deje ak si partneri ctia členov pôvodnej (a po rozvode bývalej) rodiny toho druhého.  Ak to tak nie je, tak vzájomná úcta je iba hrou – pretvárkou.
V našej spoločnosti sa však aj toto často nerešpektuje a dokonca hanlivé vyjadrovanie sa stáva tradíciou. To znamená, že toto sa deje už veľa rokov. Napr. výroky o svokrách, či o svokroch. Aj tu sa používajú typizované vety, ktoré potvrdzujú „tradíciu“ a zavadzajú zmätok do tejto zákonitosti:

  • „Miláčik, ty si úžasný /á, ale tá tvoja mama /otec…škoda reči.“
  • „Ja s nimi nič nemám, ja som úplne iný /a.“
  • „To dieťa je celkom po tebe, oni majú v rodine iných „inteligentov“
  • „Nebyť mňa tak ešte teraz sedíš v tom zapadákove.“
  • „Ja mám na krku domácnosť, deti a on /ona si len chodí do práce.“
  • „No dnes si sa v tej kancelárii narobil /a.“
  • „Mal /a by si ma viac chápať.“
  • „Ty budeš užívať antikoncepčné pilulky a ja ti ich zaplatím.“
  • „Ach manžel, to je ako ďalšie dieťa.“

V prípade rozpadov vzťahov vzniká mnoho ďalších typických viet, ktoré už majú titul „normálne“.

Zapletenia – udalosti v živote sú rôzne (nie len rozpady vzťahov). Nevidíme súvislosti a tak konanie mienené ako dobré a správne (motivované láskou), vypáli úplne ináč. Potom nie len táto zákonitosť, ale aj tie už predtým spomínané majú aj rôzne iné prejavy – vznikajú iné problémy.

Prejavujú sa nielen v rodinách, ale aj vo firmách či štátoch – jednoducho v systéme. Poznanie zákonitosti nie je to isté ako ich praktická realizácia. Dodržiavanie je však vždy na osobnom rozhodnutí jednotlivca, ktoré vychádza z úcty (druhu lásky) k druhému jednotlivcovi.

Asi najvýstižnejšie to formulovala J. Prekopova (B. Hellinger) v knihe Keby ste vedeli ako Vás milujem. Tu píše, že až potom, keď si človek ctí to čo dostal od svojho otca a svojej matky, môže ctiť sam seba. Naviac túto hodnotu, hodnotu úcty môže povýšiť na vyššiu hodnotu – lásky. Pretože keď miluje svojho otca a svoju matku, môže milovať aj samého seba.
Ak je pripravený milovať napriek všetkým podmienkam, podarí sa mu milovať aj samého seba bezpodmienečne.

Tu znova však prídeme na rázcestie hlava – srdce. Otázka však je, či je možné sa úcte naučiť naspamäť. 😉

Zákonitosti

.

Zákonitosti – Miesto v systéme, alebo právo na členstvo.

Každý má svoje miesto v systéme (rodina, pracovný kolektív, štát, národ a pod.)

Každý má toto právo a nikto nesmie druhému toto právo upierať.

Napriek tomu sa však toto veľmi často stáva. „Ja mám právo tu byť, ale ty nie.“ –  je tvrdenie, ktorým sa upiera právo na členstvo. Táto veta má  svoje obmeny. Aj tu sa používajú typizované vety:

  • „Ja nie som viac tvoje dieťa/brat/rodič.“
  • „Ty už nie si moje dieťa!“
  • „Vyber si buď mama alebo ja.“
  • „Pre teba u tohto stolu už nie je miesto!“
  • „Musíme sa za teba hanbiť!“
  • „O tomto sa u nás hovoriť nebude.“
  • „Čím skôr na to (neho/ju) zabudnime.“
  • „Odišiel si? Zabudni!“ a podobne.

V prípade rodiny  sa to stáva ak členovia rodiny potláčajú spomienky na niekoho, kto urobil niečo hodnotené kýmsi ako zlé, či inak trčal v rodine (systéme). Napr. spomienky na uja, ktorý pil a tým trpela celá jeho rodina, príslušníka „nesprávnej“ strany, kaziča „správneho“ personálneho profilu, pri rozvode,  atď. Autor rodinných konštelácií Bert Hellinger hovorí:

„Členovia síce môžu zabudnúť na tých, ktorí boli vylúčení, ale systém nezabúda. Vylúčenie členov, ktorí na členstvo majú právo, je jedným z bežných faktorov, ktoré narušujú rodinný systém.“

Toto vylúčenie je však privolanie problémov pre tých, ktorí vstúpia (narodia sa) do rodiny neskôr – opakujú osud niektorého vylúčeného, alebo zabudnutého člena rodinného systému, bez toho aby o tom vedeli. Neviditeľný tlak systému na zachovanie tohoto pravidla sa začne prejavovať „objavením“ sa problémov v spolunažívaní.

K takému vylúčeniu môže dôjsť aj nevedomky. Stáva sa, že rodinou prechádza skrytý odpor ba až nenávisť k mužom. Často krát je táto skutočnosť pre členov danej rodiny nepostrehnuteľná, ba ani pre okolie. Prejavuje sa však tým, že nápadne často sa tam (v tej rodine) vyskytujú „silné ženy“ alebo veľmi často ženy z takej rodiny stretávajú „nesprávnych“ mužov a pod. Napadá Vás čo môže byť tým nevedomým vylúčením? Je to napr. úmrtie ženy pri pôrode. Za smrť je niekto vinný. Čierneho Petra – vinu má muž, ktorý je otcom dieťaťa. Keby neplodil, nebolo by úmrtie. Paradoxné je, že toto tvrdenie nemusel nikto povedať nahlas. Členovia rodu už toto dávno zabudli (napr. čo vedia ti najmladší o svojich prarodičoch), ale systém nie.

Podobné to je aj v iných systémoch. Napr. firme, štáte, národe. Je tvorený rôznymi ľuďmi. Niektorí sa  združujú do rôznych spolkov, iní tieto spolky nemajú radi atď. Prichádzajú a odchádzajú, či sú vymenení…

Dejiny sú jednoznačné – každý tam má svoje miesto. No iba „víťazi píšu históriu“ a iba pre vyvolených (My máme právo tu byť, ale Vy nie.) Azda preto dejiny nášho štátu (národa) máme úžasné, ale správnu históriu ešte nikto nenapísal.

Zákonitosti

.

Stratené pravidla pre život.

Akýkoľvek systém, teda aj život, sa vedome, alebo nevedome riadi určitými zákonitosťami. Tieto však sú často pokrivené a mnohokrát už ako pokrivene označované za „normálne“.
Dodržiavanie zákonitosti vedie k tomu, že systém aj sám obnoví svoje „fungovanie“, alebo v prípade pokrivených (normálnych) zotrvá ba až prehĺbi „nefunkčnosť“ . Vonkajší prejav nefunkčnosti mizne, alebo naopak…

Čo sú to za „tajomné normy“, ktorých dodržanie spôsobí obnovu?

Sú to určité pravidlá, ktoré môžme nazvať aj takto:

Úcta je práve to, čo spôsobuje, že tieto zákonitosti sú prirodzenou súčasťou života. Je to to, čo pomôže k tomu, že problém sa rozplynie bez toho, aby bolo potrebné ho riešiť.

Umožni, aby bezpodmienečná Láska pretekala cez každého člena a každý člen sa tak stál časťou nikdy nekončiaceho toku lásky a energie. Ak je každý na svojom mieste, život jednotlivých členov sa stáva šťastnýnaplnený.

„Hmm. Ja úctu mám, ale oni nie!“ Toto je tiež jedná typizovaná veta. A čo s tým? Existuje jedno tvrdenie, ktoré ukazuje smer:

Zmeň seba a zmeníš svet.

.

.

Upravené 17.11.2013

Zákonitosti – Hierarchia, alebo bytie podľa času začatia.

Táto zákonitosť určuje, že v každom systéme čas vytvára automatickú postupnosť. Presnejšie povedané, tá postupnosť je vytváraná časom začatia bytia (vzniku). Čas vytvára štruktúru a tým aj rozdiely medzi jednotlivými členmi (aj skupinami rodičia – deti, nadriadený – podriadený atď.).

To čo sa udialo skôr má prednosť pred tým čo sa udialo neskôr.

Ten kto prišiel skôr je vždy väčší ako ten čo prišiel neskôr. Napr. partnerský (manželský) vzťah ma prednosť pred vzťahom rodiča k dieťaťu. Príslušníci jednej generácie sú na jednej úrovni – rodičia sú iná generácia ako ich deti.

Čo sa však stane ak jeden z partnerov uprednostní vzťah k dieťaťu pred vzťahom k partnerovi?

Prejaví sa to ako pokrivenie pravidla. Toto pokrivenie je vnímané systémom ako krivda a má na rodinu destabilizujúci účinok – nedorozumenia.

Deti potrebujú cítiť, že partnerstvo ich rodičov je prioritné-hlavné (bolo skôr) a oni sú až v poradí za (nie sú to tí okolo ktorých sa všetko točí). Ak toto sa nedeje, tak v danom systéme (rodine) sa nedarí partnerskému spolunažívaniu (z dôvodu uprednostnenia – krivdy) a rovnako tak  sa potom nedarí aj deťom. Dochádza  „zrazu“ k vzniku problémov, ktoré potom rodičia a deti riešia a riešia, alebo ako výsledok riešenia potláčajú, pripadne použijú metódu takzvaného prijatia – rezignaciu.

Často sa stáva, že ten čo prišiel neskôr (mladší) poruší hierarchiu tým, že na seba prevezme to čo patrí, skôr prišlému (staršiemu) v systéme (zodpovednosť, funkciu, privilégium atď.) Je tzv. akčnejší, silnejší atď.

Stáva sa, že syn chce byť lepším manželom svojej matke ako je jeho otec. Často trpí za činy svojho otca. Po úmrtí, alebo rozvode úplne zastúpi (nahradí) manžela svojej matke. Aj táto pomoc („teraz musíš mame pomáhať miesto otca“)  je porušenie hierarchie. V tomto však pohlavie nehrá úlohu. Rovnako tak sa to deje aj s matkami a dcérami.

Ten, kto takto porušuje (vedome, alebo nevedome) prirodzenú hierarchiu, má často sklony k deštruktívnemu chovaniu. To sa prejavuje v rôznych oblastiach života v problémoch – krízach, ktoré zdanlivo vznikli z ničoho a zrazu len si nerozumieme (s otcom, s mamou, s manželom/kou, atď. ) Nechápeme.  Ako sa to mohlo stať?

Často však aj tí mladší sú nevedomky použití. Slová „útechy“ (v rôznych situáciách, ktoré prinesie život) im také postavenie nanútia alebo ponúknu. Kto nepočul vety typu:

  • „Musíš byť lepší/a ako tvoj otec/mama.“
  • „On/ona (otec, mama) ide preč a teraz je to všetko na tebe synček/dcéra moja.“
  • „Musíš byť svojej mame oporou.“
  • „Otec už tomu nerozumie, ale ty sa o mamu musíš postarať.“
  • „Ten/tá pred tebou za nič nestal/a.“
  • „Treba mu to po 100 dňoch zrátať.“
  • „Nemám čas miláčik, ja sa starám o dieťa na rozdiel od teba.“
  • „Mal by si s tým synom byť viac kamarát, tak ako ja s dcérou!“
  • „Ja som sa obetoval/a, pre deti a ty si si chodil iba do práce.“
  • „Kto to urobí ak nie ja?“
  • „Nikdy nebuď ako tvoj/a otec/matka.“ A mnoho podobných.

Tieto dobre mienené slová však v sebe nesú chybnú informáciu o hierarchii. Tým vytvárajú zmätok a nie jej dodržanie.

Zákonitosti

.

Konštelácie a príbehy o lietani.

Čo majú spoločné stránky venované rodinným konšteláciám s príbehmi o lietaní?  Na prvý pohľad nič. Preto sa občas aj objavia otázky na túto tému..

Pravdu povediac, pri uverejnení prvého príbehu, som sa nad tým ani nezamýšľal. Až následne som si uvedomil jednu zásadnú vec. Vplyv prostredia spojeného s lietaním a moja cesta k nemu  s tým spojená, bol skôr ako som sa začal venovať a vôbec zistil, čo sú to konštelácie. A tak, vlastne bez nejakého hlbokého uvažovania, písaním o lietaní prejavujem úctu tým, ktorých som u lietania stretol aj tým, s ktorými som sa nestretol, ale z ich skúsenosti – často krát zaplatených krvou – som čerpal a prežil.

Letecké prostredie, stretnutie rôznych ľudí, ich rôzne prejavenie sa v rôznych situáciách, aj v situáciách po ktorých bola zima na jednu nohu, ma ovplyvnilo viac ako kedy som bol schopný si pripustiť. Mám pocit, že nielen iba mňa, ale každého zo zúčastnených to ovplyvnilo a určilo jeho ďalšiu cestu!

Tých príbehov mám v zásobe viac – stále keď dozreje ten pravý, tak ho dám na internetový „papier“. Tieto spomienky a ich písanie mi pripomínajú aj moje časy prísne logického uvažovania a odvrhovania toho, čo však veľmi vplývalo na môj život. Čo to bolo? O tom v inom príbehu.

V kontexte týchto súvislosti nemôžem zabudnúť aj na môjho kolegu Mira. Ten po náhlom skončení s lietaním vyštudoval teológiu. Nebyť skutočnosti, že je ženatý, tak by bol z neho farár. No a jedného dňa sa stalo, že na jeho pohrebe sa stretli rôzni ľudia. Tí, čo ho poznali ako človeka, vojaka či pilota, aj tí, čo ho spoznali inak už „iba“ v inom prostredí.. A tu sa tiež udial zaujímavý príbeh.

Do miestnosti poslednej rozlúčky vstúpila čestná vojenská jednotka s vlajkou Slovenskej republiky. Štátna vlajka bola a je symbol, dokonca jeden z tých najvyšších, ktorý okrem iného pripomína aj množstvo ľudí, ktorí dali svoj život za národ (či národy) žijúce pod týmto symbolom. Voči symbolom ľudia vždy a všade mali, aj majú úctu. Vždy však aj sami určujú voči ktorému symbolu áno alebo nie.

Bolo zaujímavé pozorovať čo zrkadlili tváre zúčastnených a hlavne tých, ktorí neprejavili ani náznak úcty. O to horlivejšie a bez ohľadu na svoj zdravotný stav sa postavili – prejavili úctu – keď vstúpili predstavitelia rôznych cirkví. Napriek tomu, že pri slovách rozlúčky práve vojenský duchovný pripomenul symbol – štátnu vlajku – a jeho vplyv na životnú cestu Mira, pri odchode z miestnosti sa situácia zopakovala. Mohol by som tento príbeh zakončiť moralizovaním, či štipľavou poznámkou. Neboli by to však v tejto chvíli tie správne slová. Dôvod?

Ten je tak jednoduchý, až je neviditeľný. Táto situácia znova ukázala, ako to je s nami ľuďmi. Pripomenula mi tiež to, čo som prehliadal a to čo na seminároch či ukážkach je zviditeľnené. Je to nielen neznalosť, či chybné poradie hodnôt, úcta k falošným hodnotám, ale hlavne tvrdošijné ignorovanie schované pod rôznym menom, pod rôznou zámienkou, dobrým úmyslom…

Bez úcty, hlavne ku svojim koreňom – členom rodiny, rodu, k národu – to ide tiež. No znova iba k ich nachádzaniu. No a keď nevyužijem možnosť tomu porozumieť cez slová, tak život zvolí inú formu učenia. Je iba na každom jedincovi, či sa bude vzpierať, alebo učiť, alebo trénovať či… o tom som už ale písal na inom mieste. 😉

Čo tým chcem povedať? Preto príbehy o lietaní na stránkach zameraných na pomoc na ceste k úcte, k láske a životu. 🙂

Privedenie.

.

.

O prvom lietani.

Spomienka na prvé lietanie je pre mňa spojená s dvoma lietadlami.

S jedným som prvýkrát zažil čo je to vzduch a preťaženie. S tým druhým čo je to rýchlosť. Ako to bolo?

Môj prvý let vôbec je spojený s ukončením strednej školy, letiskom Prešov a pánmi Ondruška, Paluška a… pravdu povediac len s biedou a s Mirovou (spolužiak) pomocou som si spomenul na týchto pánov. Boli tam aj iní (Bruthans, Nečas ?). V zápisníku už ich podpis nerozlúštim… Naisto však viem, že tam bol aj šéf aeroklubu Ražňany a aj ďalší šéfovia aeroklubov na Slovensku v lete v roku 1983. Bolo v tom aj trošku symboliky. Podľa slov jedného z nich každý aeroklub je časť nášho domova, pretože každý z nich sa podpísal na našich prvých leteckých skúsenostiach  🙂

V nádhernú, slnečnú sobotu 30.5.1983 som spolu s mojimi spolužiakmi (po výborných raňajkách – lečo) prišiel na letisko, kde už boli „zlínky“ z rôznych kútov Slovenska na ktorých doleteli naši inštruktori. Po absolvovanej pozemnej príprave malo k tomu konečne dôjsť. Mali sme sa po prvý krát dostať do vzduchu – letieť. Tým mojim prvým lietadlom bolo Z 142 s imatrikulačnou značkou OK- LNP.

Poradie bolo určené jednoznačne. Podľa toho kto kedy chcel – nabral odvahu. Na mňa prišiel rad až na poradie ďalší. Predo mnou bol kamarát Peťo (RIP 🙁 ). Vysoký, štíhly mládenec s rukami ako lopaty. Spájali ma s ním pekné momenty z hrania volejbalu. Hneď po ňom som mal ísť ja. Peťovi sa let veľmi páčil, ale bol prerušený náhlou potrebou uľaviť žalúdku a tak moje „hneď“ bolo asi až za 2 hodiny, kým vyčistil a vyumýval kabínu od leča.

Žalúdočné ťažkosti pri lietaní by bola tiež zaujímavá téma. Jeden kapustový šalát (už keď som lietal na Albatrosoch) spôsobil divy. Každý kto ho zjedol, tak ho videl aj druhý krát. No a kde všade sa to dá prechodne odložiť, len nerozhádzať po kabíne, je už teraz úsmevné. No v tej danej chvíli…

Keď sa pán Paluška na mňa usmial bolo mi jasné, že nastal môj čas. Bol som trošku dosť nesvoj hlavne z „vône“, ktorá ostala v kabíne. Nejaké úkony, alebo postupy som nestačil ani vnímať. „Vôňa“ robila svoje a ja som to pekne rozdýchaval. Tak sa dialo do času, kým sa rozozvučal motor.

Keďže o aerodynamike som vedel nula celá čosi, s úžasom som sledoval, ako sme sa dali do pohybu. Keď vibrácie a veľmi zvláštne a cudzie zvuky dosiahli vrchol – myslel som, že sa rozpadneme na márne kúsky –  zlín sa odpútal od prešovskej trávy a ja som vstúpil do iného sveta.

Ako ináč pomenovať ten nádherný pocit, ktorý sa dostavil. Chvíľu som špízoval čo sa stalo, že tie zvuky zmizli, že je odrazu taká zmena. Potešilo ma zistenie, že vo vzduchu je lietadlo doma a pohyb po zemi je len nutné zlo.

Stúpavou zatáčkou sme nabrali výšku pre cvičenie. Zatáčky s malým náklonom mi neboli nijako zvláštne.

Po otázke, či som dobre ukurtovaný (dobre upnutý v sedačke) nastala ďalšia zmena. Pri prechode do letu strmhlav som zaznamenal kabínovú „vôňu“ a potom sa už diali veci nevídané. Chcel som si všímať ako inštruktor vlastne letí, ale nebol čas. Pri vyberaní a prechode do horizontu som zažil prvé preťaženie. Zvláštny pocit. Zmeny náklonov a sklonov lietadla a tým aj polohy môjho tela v priestore spôsobovali rôznu intenzitu preťaženia a tým aj rôzne intenzívne pocity. Jednoducho povedané – páčilo sa mi to.

Môj inštruktor mi popisoval jednotlivé manévre, ale ja som sa venoval iba vnímaniu preťaženia. To bolo to, s čím sa spájala moja predstava o lietaní. Pristátie a hlavne rolovanie som vnímal úplne inak. Eufória robila svoje.

O niekoľko rokov neskôr (3.3.1987) už ako študent posledného ročníka VVLŠ – SNP Košice  so znalosťami aerodynamiky oproti prvému letu neporovnateľnými. Boli nadobudnuté po aplikacií učiteľského majstrovstva pána Orlity. Mám ich ešte aj teraz. Ďakujem.
Tiež som ukončil pozemnú prípravu a blížil sa s inštruktorom majorom Týcom k môjmu vytúženému lietadlu -Mig-21UM. Postupy a úkony som zvládal, kým sa nerozbehol motor. Potom to začal byť zase „iný svet“.
Ako v nejakom tranze som naroloval na dráhu na letisku v Přerove.

Přerov

„Nabudúce úkony do interkomu nahlas a môžeš žiadať vzlet.“ – počujem hovoriť inštruktora.

Môj svet však mal aj iný čas. Kým som zareagoval, inštruktor už sám vyžiadal vzlet. Spozorujem ako mi ľavá ruka beží dopredu a počujem:

„Zarážka.“

Uvedomujem si, že stláčam prednú zarážku. Kopanec do zadku, v podobe zapnutia forsáže a rozbehu lietadla, som rozoberal tak dlho, až som počul zase:

„Zarážka.“

Znova som stlačil zarážku a vrátil som sa k „svojim úkonom“. Tu som sa prvý krát na chvíľu prebral zo svojho sveta. Vo výške 1500 metrov som si uvedomil, že chcem zatvoriť podvozok, ktorý už je dávno zatvorený. Kým som to strávil, tak sa ozvalo:

„Ohlás začatie činnosti v priestore“ – zopakoval mi to viackrát. To som sa však dozvedel neskôr.

Šok, ktorý som prežíval z toho, že lietadlo malo pred mojím myslením obrovský náskok ma ešte viac uväznil v mojom myšlienkovom pochode. Nachádzali sme sa už u Gottwaldova vo výške 4000m. Aj napriek náletu na Delfíne, či Albatrose ma táto skutočnosť veľmi prekvapovala a mal som s tým problém.

„Odovzdávam a urob pravú zatáčku“ – ma vytrhlo z môjho sveta a hodilo do reality.

Zamrvil som sa v sedačke, chytil knypel a POMku. Dovtedy som mal ruky na kolenách.

„Preberám“ – odpovedám.

„Pomaly“ pohyb knyplom a následná reakcia lietadla bola zase prekvapením. Miesto pomalého uvedenia do náklonu, ako som to očakával ja, lietadlo urobilo rýchly polvýkrut.

„Nie tak hrubo! To musíš ako s milenkou.“ – túto hlášku som potom počul viackrát a s odstupom času uznávam, že pravdivejšie prirovnanie nie je!

Ďalší pokus bol úspešný a ja som vykružoval svoju prvú zatáčku na MiG –u. Niekoľko zatáčok a strmhlavých letov ma tak pohltilo, že ma nenapadlo ani raz pozrieť na palivomer a už vôbec som nemal poňatie o čase a dobe strávenej vo vzduchu.

„Nasaď domov a ohlas návrat.“ – tento príkaz znova spôsobil, že som sa dostával do oneskorenia za lietadlom.  Kým som stihol zahlásiť Štartu, že sa vraciame, tak sme boli skoro mimo našu pridelenú zónu.

„ Preberám. Ja sa vrátim. Ty to zatiaľ rozdýchaj a sústreď sa na pristátie.“

Zabľabotal som:

“Odovzdávam.“ –  a skúšal som zistiť kde vlastne sme.

„Sme východne od Gottwaldova na okraji zóny. Teraz vpravo ho uvidíš.“ – mi oznamoval a súčasne urobil utiahnutú pravú zatáčku. Nárast preťaženia a jeho intenzita boli upozornením, že v tomto stroji je všetko ináč…

Kým som uvažoval prečo urobil pravú zatáčku, keď doľava bolo domov bližšie, tak sme boli už na okruhu.

„Ty vysuň podvozok a úkony ti budem hovoriť ja“ – bola predzvesť ďalšieho sledu udalostí, ktoré sa v priebehu nasledujúcich troch minút udiali. Toľko trvalo, kým sme pristáli.

„Diaľna, plné“ – hlási do radia inštruktor a do interkomu mi hovorí: „Vidíš, takto to nasmeruješ na prah dráhy a upravíš otáčky.“

Držím sa knypla ako hovno košele a o nejakom smerovaní nemám ani poňatia. Sklon lietadla je iný ako výslednica jeho pohybu a ja neviem vôbec určiť, či trafíme letisko a nieto ešte prah dráhy.

„Veľmi klesáš, to by sme pristali už u blížnej“ – a jemným pohybom knypla nastavuje správny režim klesania.

Pre mňa stále väčšia španielska dedina.

„Máme meter, pol a pristávame.“ Spracovanie čo mi hovoril bolo u mňa tak dlhé, že sme vyrolovali z dráhy. Ešte šťastie, že sme nevyhadzovali brzdiaci padák a povinné úkony som mal napísané a pripnuté na kolene. Tlačidlo odhodenia padáku by som snáď stlačil až na stojánke. Tak stačilo čítať úkony a urobiť ich. Z pamäti by som to nedokázal. Rolovanie na stojánku bola hračka.  Začiatky na Delfíne urobili svoje. Keď som jedného dňa počul, že ho vojaci – záklaďáci volali kačica, spomenul som si ako som „prekráčal“ dlhú rolovačku v Košiciach.

Odkurtovanie a vystúpenie z lietadla mi trvalo dlhšie ako inštruktorovi. Major Týc už zapisoval v zápisníku lietadla, keď ja som schádzal po rebríku. Kráčajúc spolu k výškovke, mi vraví:

„Bolo to dobre. Pôjde ti to.“

Nebol som v tej chvíli o tom presvedčený. Tu zmiešaninu pocitov a myslenia bolo isto na mne vidieť. Bol som hlavne zmätený a zaskočený tým, že som bol stále hlavou – myslením pozadu toho, čo sa práve dialo.

„Bolo to na mňa nejaké moc rýchle.“ – zadumane odpovedám.

Privedenie.

Upravené 7.10.2012


.

.

Ako mladý pilot ku „kozlovi“ prišiel.

Želalo by sa povedať snáď k capovi, že? Aby to bolo správne po Slovensky. No streliť capa, alebo vyrobiť kozla je niečo úplne odlišné. Pravdu povediac neviem či aj na Slovensku vyrábajú piloti kozlov, lebo ja som k nemu prišiel v Čechách.

Po skončení vysokej školy som dostal určovací lístok k stíhaciemu pluku vo východných Čechách do Pardubíc. Len malo ľudí vie, že tento pluk (4.slp) bol ešte v časoch socializmu zrušený, ale to je iná história. Prišli sme tam viacerí.
V prvých dňoch adaptácie na niečo úplne nove a hlavne iné, ako sú školské podmienky, boli veľmi nudné. Mal som pocit akéhosi nedocenenia a zanedbania. Mrhania s našim potenciálom, s tým čo škola do nás vložila. Vyplývalo to z toho, že znova bolo plno teórie, preskúšaní a teórie a preskúšaní a tak dookola. Moja dušička len tak pišťala za lietaním a to sa akosi nepribližovalo. Až neskôr som pochopil opodstatnenie tejto činnosti…
V tomto procese som raz cestou na obed stretol postaršieho majora. Na prvý pohľad vyzeral taký svoj – mal síce uniformu, ale akosi mu nesedela. Zastavil ma a familiárne sa mi prihovoril:

„Hej mladý, ty si teraz prišiel zo školy, čo?“
„ Áno“ – odpovedám.

Napriek tomu, že videl môj odznak pilota na náprsnej kapse mojej uniformy, sa ma spýtal znova:

“ Ty si tu prišiel ako čo?“
„Ako stíhací pilot“ – hrdo odpovedám, aby bolo jasné, že nie som nejaký bombarďák od vedľa. (Na letisku bol aj stíhací – bombardovací pluk) Postarší major sa usmial. Obzrel si ma z každej strany a predniesol vetu, ktorú si doteraz pamätám:

„Ty si zatiaľ iba para nad hovnom, čo tu zanechal stíhací pilot.“

Vyvalil som naň oči. On sa však s vážnou tvárou otočil, ale potom pochechtávajúc sa odišiel preč.

Trosku dosť husté, že? Bolo to aj na mňa. Ako si to mohol dovoliť? Však vie, že mam nalietaných už niekoľko sto hodín zo školy na Delfine a Albiku a to nerátam lietanie v Zväzarme. Ja teda nie som žiadny malý exkrement! To by som si snáď pomyslel teraz. Vtedy som rozmýšľal o hovne. Pravdivosť týchto slov som pochopil až za niekoľko rokov…

Konečne prišli dni, keď po letoch na spárke som splnil preskúšanie a mohol lietať sólo – teda sám. Neviem či to bolo šťastie, alebo čosi iné, ale od počiatku sme bol cvičení na MF-ky. Generácie pred nami začínali na F-kach. Fishbed – takto sa nazýva MiG – 21 v kóde NATO – nebolo vyvíjané ako cvičné lietadlo, ale ako bojove. Malo aj isté obmedzenia. Jedno z nich bolo aj maximálne množstvo paliva pri pristávaní. Podľa konfigurácie lietadla – čo malo lietadlo podvesené – sa rôzne menil. A tak prvé sólo lety neboli iba pristávacie okruhy, ale „veľké okruhy“.
Na tieto lety bol vyhradený priestor na juh od letiska pri Chrudimi. Náplň cvičenia – letu bola jednoduchá. Po vzlete z drahý 27 sa zatáčkou doľava nalietol oval – okruh. Po tomto ovale sa rýchlosťou 600km/h lietalo do kola, až kým nebol stanovený zostatok na pristátie. Potom zaradením sa do tretej zatáčky ľavého okruhu dráhy 27 sa pokračovalo na pristátie.
Aj napriek praxi, teda predchádzajúcemu náletu, každého cvičiaceho sa pilota na stíhačke, toto cvičenie bolo tréningom nie pristátia, ale hlavne vodorovného letu a správnej zatáčky. Zvyknúť si na rýchlosť, nalietnuť správne body pre pristátie, bolo to najdôležitejšie, pretože to, na čo bol čas radovo desiatky sekúnd až minút na lietadlách predtým, tu bola otázka par sekúnd. Tento nezvyk sa podpísal aj na mojom zážitku s kozlom.
Každý let sa môže uskutočniť iba za určitého počasia, ktorým je pilot obmedzovaný. V tej dobe to pre mňa bolo spodok oblačnosti 1200m a dohľadnosť 5 km. Toho dňa bolo jasno s dohľadnosťou 5km. Bolo silné dymno.Veľký okruh som mal už par krát, pred tým mojim pamätným dňom, za sebou a darilo sa mi. Tešil som sa, kedy splním požadovaný počet letov – okruhov a budem pokračovať vo výcviku ďalej.
Tak to bolo aj vtedy. Vytešený, že počasie mi praje, som upozornenie na dôležitosť navigácie podľa pozemných bodov vnímal ako už poriadne obohranú pesničku. Pri dohľadnosti 5 km, danom type lietadla a mojich skúsenostiach to však ozaj bol hraničný limit. Za takých podmienok som nikdy predtým nelietal. Na to som však nemyslel, už som sa videl ako fičím po okruhu .
Odštartoval som a vo chvíli keď som mal nasadiť do bodu veľkého okruhu som zneistel. Z výšky 900m som bod nevidel tak ako som si ho zvykol vidieť predtým. Bol ďalej ako 5km a cestu k nemu som po kratších úsekoch nepoznal. Však načo? Pri danej rýchlosti trvalo „chvíľu“ a bol som tam. Tentoraz však trvalo 30 sekúnd čo som preletel vzdialenosť na ktorú som videl a u bodu som nebol.

A tak začala „sranda“. Bolo to niečo podobne ako keď som v aute mal prvý krát odbočiť na vedľajšiu cestu. Postup som vedel, ale jeho dodržanie a praktická realizácia bolo niečo iné. To, o čom teraz ani neuvažujem, bol pre mňa problém. A tak to bolo aj v lietadle. Podarilo sa a na „veľkom“ som mal dostatok času to rozdýchať. Na palivomeri sa objavil stanovený zbytok. Vo vysielačke bolo ticho tak som oznámil riadiacemu lietania ukončenie cvičenia.
„ 358, zaraďte sa do 2. zatáčky na 500 metrov a ohláste podvozok“ – znela odpoveď.
Do okruhu na pristátie sa zaraďujem miesto do 2. zatáčky na mieste zvanom „po vetre“. Tak nejako mi to s mojou navigáciou vyšlo. Našťastie nikto nebol predo mnou. Potom už nabieham na „okruhovú rutinu“. Je to sled úkonov a kontrol potrebných pre upravenie letu lietadla na pristátie. Recitujem si ich nahlas a vykonávam ich. V pravo mam úroveň východného okraja mesta Chrudim a rozoznávam bagrovisko miesto 3. zatáčky.
„Štart, 358 podvozok vysunutý, pristátie.“
„358, pristátie povolené, poradie 1, vietor kľud.“

Dávam ľavý náklon a sústredím sa aby som zatáčku letel správne a v horizonte. Dotáčam podľa kompasu, pretože kontúry Pardubíc nevidím a zisťujem, že nevidím ani betón letiska. „Chvíľu“ som sa snažil niečo z toho čo poznám nájsť, ale sa nedarilo. Sťahujem otáčky, vysúvam malé klapky a snažím sa mierne klesať o 100m. Miesto pre začiatok 4. zatáčky som nespoznal a tak som začal točiť podľa zlatej ručičky – ukazateľa rádio kompasu. Dotáčam, hľadám drahú a zisťujem, že som veľmi ďaleko vpravo od osi na pristátie. Neuvedomujem si, že už som iba 4 km od prahu dráhy a pri správnom režime za 40 sekúnd pristávam. Neskôr, ako vycvičený pilot, pri tak veľkej chybe by som sa vôbec o pristátie nepokúšal.

Prelet bokom od diaľnej ma prekvapil. Zmätkujem. Rýchlo vysúvam veľké klapky a nastavujem otáčky, ako pri normálnom pristáti a bez uvažovania nakláňam lietadlo doľava. Dvadsaťjednička na náklon reaguje veľmi rýchlo v porovnaní s inými lietadlami. Pri svojom prvom lete na škole som pri prvom uvedení do zatáčky skončil na chrbte.
Vzhľadom na chybu ktorú som korigoval však lietadlo miesto spomaľovania zrýchľovalo a ja som sa rútil k zemi hľadajúc cez predné sklo dráhu. Konečne som v osi, dávam opačný náklon a signalizácia ma upozorňuje že som prešiel blížnu. Kontrolujem rýchlosť a výšku. Všetkého mám prebytok. Rýchlo sťahujem otáčky až k zarážke SPS. Systém SPS, s použitím vzduchu z motora lietadla, vytvára dodatočný vztlak na krídle a tým umožňuje znížiť potrebnú rýchlosť pri pristavaní. Motor však potrebuje určité minimálne otáčky, aby systém bezpečné fungoval, preto je mechanicky – zarážkou zabránené zníženiu otáčok.

Doteraz neviem z akého dôvodu som sa mimovoľné pozrel doľava. To čo som videl bola výška, ktorú som potom vždy zaregistroval, keď som pristával. V ľaknutí som prudko pritiahol knipel. Lietadlo sa otočilo do stúpania, ale jeho pohyb bol stále klesavý. Na moje šťastie sa však rýchlosť klesania znížila a hlavný podvozok vydržal naraz o betón, ktorý pokračoval cez predne koleso a katapultoval ma znova do vzduchu do výšky asi 20 -25 m. Vyrobil som kozla. Teda jeho prvý skok.
Zo zeme to muselo vyzerať hrôzostrašne, lebo až po odraze som počul riadiaceho lietania:

„Padák, padák, vypusti padák.“ – kričal.

Zvyčajne už od dialnej pripomínal dôležité body v orientácií pre klesanie a dodržanie režimu na pristátie. Ja už som však pracoval v „krízovom režime“. Čo to bolo?
Osvojil som si ho od môjho inštruktora lietania na Delfine. Pán Pecho (Nevideli jste mího Párkera?), ktorý prežil aj katapultáž z Fky, mi raz povedal:
„ Ak sa dostanes do situacie kde si nevies rady, tak daj plný plyn. Let a potom uvažuj.“

Tá chvíľa prvý krát v mojom leteckom živote nastala. Vrazil som POM-ku na maximal a letel. Teda robil som všetko preto, aby to tak bolo. Akcelerácia motora so zapnutým SPS je však pomalá. Lietadlo, sa približovalo – pravdupovediac padalo neriadene k zemi. Tesne pred tým, ako sa hlavné kolesa mohli znova dotknúť betónu a vyrobiť ďalší skok kozla, som pocítil silu motora a lietadlo prešlo do mnou riadeného letu, do stúpania. Opakoval som okruh. Dýcham z hlboka a uvažujem.
„Štart, 358 povoľte po vetre predlžiť na 10 km.“ – žiadam po vetre, aby som okruh natiahol. Tentoraz nebudem riskovať stratu orientácie na malom – vidovom okruhu a opakovanie tých „chvíľ“ ktoré spôsobili, že som si vyrobil časovú tieseň a vyrobil kozla.
„358, povoľujem, ohláste podvozok.“ – počujem v sluchátkach a pokračujem v uvažovaní. Natiahnem to na vzdialenosť 10km od prahu a priblíženie urobím prístrojové. Tento manéver na dvadsaťjedničke som ešte nemal povolený lietať sám, hoci na spárke a na iných lietadlách som ho už veľa krát letel. Zabezpečoval mi dostatok času pre nalietnutie osi a bezpečné pristátie.

A tak aj bolo. Pristátie bolo vydarené, iba prelet istej výšky na mňa zvláštne zapôsobil. Pri rozboroch a rozhovoroch o tejto udalosti som sa dozvedel, že Fishbed robí najviac 3 skoky za sebou. Po tom tretom sa otáča na chrbát a dopadá, miesto na podvozok, kabínou na zem. Neviem, či je to pravda. Niekoľko rokov neskôr som ešte videl lietadlo ktoré urobilo skoky dva. Začínajúci pilot to vyriešil brzdiacim padákom. Trup bol natoľko poškodený, že už viac nelietalo.

Privedenie.

Na plnú forsáž.

Dnes ma nezobudilo slniečko, ale zvuk prichádzajúci cez otvorené okno. Chvíľu sa preberám a potom blik a uvedomujem si, že dnes je pre mňa významy deň. Aká symbolika. V deň kedy sa zveziem poslednýkrát vo svojom nadzvukovom pracovisku ma budí zvuk, ktorý vytvára motor prúdového lietadla pri motorovej skúške. Poznám ho veľmi dôverne. Je to tá skoro najkrajšia melódia, ktorú poznám. Ešte krajšia je burácajúce lietadlo hnané plnou forsážou smerom (do) preč z betónu letiska.

Roky som tento zvuk vzlietajúceho lietadla doslova nasával. Na každom letisku, kde som ho počul bol na rozhraní dňa a noci pre mňa najkrajší. Keď som lietal iba cez deň, tak podvečer a noc boli pre mňa pozorovateľským zážitkom. Neskôr to už bola iba pracovná atmosféra…Toto všetko sa mi prehnalo hlavou. Otváram oči a nechce sa mi. Nechce sa mi urobiť to, k čomu som sa po niekoľkých bezsenných nociach rozhodol. Dnes po skončení lietania odovzdám veliteľovi svoju žiadosť o odchod. Poznám jeho reakciu. Okamžité mi zakáže lietať, aby som náhodou pri rozlúčke niečo „nevyvŕbil“ – rozumej nenarobil škodu, či ujmu na svojom živote. Roky strávené v kolektíve stíhačov alebo esbolakov ma naučili, že najviac si odskáču nejaké „vyvrbenie“ – okamžite realizovaný nápad pri lietaní, ti čo prežijú… rozbory preskúšania a preskúšania a rozbory a byrokracia a…vstávam z postele. Plané rozmýšľanie o tom čo dôverne poznám ma nebaví. Čaká ma predsa ešte jeden deň.

Keď sa pred svojou skrinkou prezliekam do kombinézy uvedomujem si tú zvláštnu atmosféru. Atmosféru toho keď niečo čo má človek veľmi rád a doslova ľúbi konči. Mám pokušenie roztrhať ten papier zvaný žiadosť. Argument prečo to neurobím je však jednoznačný. Volá sa malý nálet. Tak akosi to vyšlo, že čierny Peter ostal mne. Tak som ten svoj prídel hodín vnímal…desatina toho, čo som mal posledný rok. V prepočte na lety to boli dva lety mesačné. Spomeniem si na Giganta a jeho „zážitky“ s týmto prídelom.. Tiež na svoj posledný prepad v pekne tmavej noci v ozaj hustých mrakoch po dlhej prestávke bez lietania. Otriaslo ma. Lietanie milujem, ale nie viac ako svoj život!

Beriem si všetko potrebné a cez jedáleň pokračujem na vyškovku. Keď štartuje lietadlo na prieskum počasia som úplne pokojný a uzrozumený s tým, že je to dnes naposledy.

Predletové pokyny už vnímam s plnou pozornosťou. Správa o počasí je príjemná. Deň, ktorý sa z povrchu zeme javil ako chmúrny a skoro o ničom, sa z pohľadu pilota Mig – 21 javí ako nádherný. Dohľadnosť bola výborná a spodná aj vrchná hranica oblačnosti mi umožnia si plne vychutnať plánované cvičenia. Uvedomujem si, že prvýkrát uvažujem o lietaní nie ako o splnení úlohy, ale ako o lietaní pre lietanie. Ako posledná ma čaká akrobačka. V skryte duše dúfam, že sa oblačnosť, práve keď tam budem ja,  roztrhne. Predletové pokyny končia. Všetko je pripravené, žiadne obmedzenia. Vytešujem sa.

Nastáva moja chvíľa. Beriem si prilbu, dýchač a pomaly kráčam na stojánku. Dávam si na čas. Žiadna naháňačka. Technici pracujú ako usilovní mravčekovia v dobre zohranom mravenisku. Rád sa na to vždy pozerám. Prechádzam okolo palivovej cisterny. Zápach kerosinu, ktorý cítim, sa po jeho spálení v prúdovom motore mení na vôňu. Po každom lietaní som ňou nasiaknutý…

Moje lietadlo je pripravené. Sledujem technika ako robí posledný potrebný zápis do dennika lietadla a obzerá sa kto z pilotov k nemu príde. Chvíľu čakám potom sa nadýchnem a vykročím.

Technik predpisovo hlási a ja počúvam: „ …. lietadlo pripravené, naplnené 2600 litrov paliva….“

Mám rád týchto chlapcov z mladej generácie – so zápalom, v čase aj nečase, v mrazoch. Stále perfektne vykonávajúcich svoju prácu, tak ako ich predchodcovia. Podávame si ruky a spolu obchádzame lietadlo. Kontrolné body si obzerám viac ako inokedy. Hladkám pitotku, nasávací kužeľ, závesníky, kryt kompresoru…

Technik sa ma pýta či sa mi niečo stalo. Usmejem sa a odpovedám, že nie. Potom dodávam: „Teším sa na let, mám akrobačku.“

Podpisujem denník, nasadzujem prilbu a rukavice. Sadám si do kabíny a technik mi ochotne pomáha do popruhov. Zapínam a upínam a robím to čo som už veľa krát robil. Teraz však akosi ináč. Dôslednejšie? Neviem, ale je to akosi ináč. Nadväzujem spojenie s Vežou a dostávam povolenie k spúšťaniu. Známe cvakanie relátok, zvuk štartéra a zapálenie paliva…. Všetko nabehlo. Robím iba malú motorovku a tak veľmi rýchlo som pripravený rolovať. Ešte čakám na technika ako položi rebrík na zem a ukáže palec hore. Dnes viac ako inokedy si všimnem ako technik tiež hladká pohýnajúcu sa mašinu. Je to také ich tradičné gesto želania šťastia na chvíľu keď tam sedí pilot. Rolujem a užívam si.

„Veža, 242 žiadam vzlet ľavou zatáčkou na 20tich do priestoru.“ – hovorím do vysielačky a presúvam Rucku Upravlenia Dvigatela – čo je páka ovládania motora (POM) na maximál. Po povolení stláčam prednú zarážku a zapínam forsáž. Posúvam POM až úplne na doraz dopredu na plnú forsáž. Cítim trhnutie a mašinka ide do pokľaku. Púšťam brzdy. Mašinka svižne naberá rýchlosť. Zdvíham predné koleso a naťahujem ju na správny uhol nábehu. Odpútavam sa a keď mi vojensky betónový pozemok mizne pod trupom zasúvam podvozok.

Klapky, forsáž, ľavá stúpavá zatáčka smer juh. Sedemsto metrovú „placku“ mrakov prestúpam za par sekúnd. Keďže som vo vzduchu sám, zrýchľujem a nepredpisovou rýchlosťou uháňam na miesto činu. Namiesto 10km za minútu idem 15km. Par minút a niekoľko sekúnd a som pri Veľkom Krtíši.

Moja objednávka sa vydarila. Oblačnosť je pretrhaná. V tej „diere“ v oblačnosti je práve kúsok cesty na Lučenec v smere východ – západ. Odbrzďujem na 800km/h, klesám do 1200m a nalietavam smer, vyvažujem, zapínam plnú forsáž a začínam ľavou zatáčkou. Preťaženie sa zvyšuje, anti g nohavice sa nafukujú, mašinka sa zahryzne do vzduchu a ja ani nevnímam, že sa motkám okolo 5 – 6 g.

Na preťaženie dnes reagujem výborné. Dotáčam smer a prechádzam do zatáčky na opačnú stranu. Neuťahujem ju hneď od začiatku a tak za chvíľu mám rýchlosť 1000km/h. Zaberiem za knypel svižnejšie a zvyšovaním preťaženia v zatáčke chcem zabrániť ďalšiemu rozbiehaniu mašinky. Po chvíli preťaženie začína robiť problém mne a tak robím zajačika, ale ani to mi nepomáha, aby som sám seba neuspal. A tak chtiac – nechtiac uberám forsáž a tým aj preťaženie. Dotáčam smer. Všímam si, že som sa posunul na východ. Naťahujem do stúpania a nasleduje zvrat, premet a prekrut. Užívam si každý obrat.

Po prekrute vo výške 4500m parkrát hlboko dýcham a kontrolujem prístroje a hlavne palivomer. Ručička palivomeru uháňa pri týchto manévroch veľmi rýchlo. Palivomer je na tomto „lietadielku“ dôležitý pristroj a pri akrobačke obzvlášť.

Čakajú ma ešte ďalšie prvky. Precízne sa s mašinkou „hrám“ pri každom obrate. Pekne zapotený registrujem, že mám už ostatok paliva vhodný na návrat. Medzi tým, čo som si ja užíval, ďalšie lietadlá odštartovali a tak som mal voľno až do pristátia.

Za vhodného počasia som tiež stíhacím tempom letel aj domou. Tesne pred stanoveným miestom kde už začínal pristávací manéver som rýchlo odbrzdil a upravil režim na pristátie. Dnes nie. Nastavil som 600km/h a pekne sa vracal domov. Kochal som sa slnkom, bielou krásou oblakov, vnímal zvuky v lietadle. Neuvedomoval som si ako mi to všetko bude chýbať…

Dostávam povolenie na klesanie a pristátie. Vysúvam podvozok a malé klapky. Preklesávam cez mraky. Tie ostro končia a zjavuje sa panoráma Zvolena a za nim letisko. Prelietavam dialnu, vysúvam plné klapky a upravujem klesanie na pristátie. Pri prelietavaní blížnej mi mihne mysľou môj zážitok z počiatkov lietania na Migu. Vyrobenie kozla

Po 25 minútach letu riadene dopadám na vojensky pozemok – ako ináč nazvať pristátie pri rýchlosti okolo 300km/h. Brzdiaci padák dnes nepoužijem. Protivietor mi pomohol s brzdením. Všetko dnes ide ako po masle… škoda, že naposledy. Možno keby….

Prichádzam na stojánku a technik ma navádza na miesto. Zastavujem a vypínam motor. Vystupujem. Ako vo sne zapisujem do denníka, chválim mašinku, beriem SARP a lúčim sa. Lúčim sa s mašinkou aj s technikom. Ten nechápavo pozerá a keď mu oznamujem, že sa vidíme naposledy tak ja mám slzy na krajíčku. Technik sa usmieva a neverí. Ja však viem, že to tak je. Žiadosť odovzdám.

Privedenie.

O chlapoch a mužoch.

O čom tu sa už len dá písať, že? Však chlap či muž je jedno a to isté pohlavie. „Jeden“ rozdiel však spolu môžeme nájsť. Kto, alebo čo, alebo koho voláme chlapom? Najprv o ňom počujeme v útlom veku.
Napr. keď sa malé chlapča kdesi udrie a prejaví svoju „slabosť“ počujeme: „ Buď trošku chlap! Chlapi neplačú! Nebuď taká citlivka! Si usmoklený ako baba.“ A tak ďalej a tak podobne. A tak z malého chlapca – rovnako citlivého človiečika ako aj jeho dievčenských rovesníčok naokolo, sa začne vytvárať chlap. V dobách nedávno minulých sa celý proces premeny chlapca na chlapa „dokonával“ absolvovaním základnej vojenskej služby – vojenčiny. Aspoň tak sa to veľa krát tvrdilo.
Aj po rokoch, mám stále pred očami nápis z mojej dlhej vojenčiny. Ten bol na agitačnej tabuli stojacej na ceste do jedálne. Bolo na nej: „Útrapy vojenskej služby znášam statočne!“ A skutočne sa tak dialo. Tá premena z chlapca na chlapa sa diala. Samozrejme, že sa to nestávalo, alebo nedokonalo iba počas vojenskej služby. Keby to bola pravda, tak v súčasnosti chlapov skoro nemáme. Počas vojenčiny však došlo k odlúčeniu od blízkych a tak to, čo sa začalo niekedy dávno vetou: „Jedz dieťa moje a až vyrastieš, bude z teba chlap!“ sa odrazu mohlo prejaviť skokovo. Tie malinké zmeny, ktoré u svojich blízkych nezaznamenáme keď sú s nami každý deň, si všimneme ak sa nám na určitú dobu vzdialia. A tak zmena chlapca na chlapa sa pre okolie stávala úžasná a vždy očakávaná. Čo táto zmena na vojenčine spôsobila? Ako vždy môžeme nájsť „pozitíva“ aj „negatíva“.

To „pozitívne“ v kocke sa dá opísať asi takto. Bolo to stretnutie sa s rôznymi výzvami, ktoré spôsobili, že chlapča spoznalo samého seba hlavne po fyzickej stránke. To sú tie nekonečné nácviky (trpezlivosť a poznanie, že všetko potrebuje svoje miesto a svoj čas), presuny v pokluse (nie rýchlosť rozhodovala, ale správne načasovanie), dodržovanie limitov (spoľahlivosť a zodpovednosť), ale aj nepovolená vychádzka (uvedomenie si následkov za svoj čin) či reset hlavy v krčme (spoznanie svojich fyzických limitov, kolektívnej sily). Psychická stránka bola zameraná na „odolnosť“ voči stresu. A tak sa stres vytváral neustále, aby si človiečik zvykol. Univerzálne stresové riedidlo – alkohol, fungovalo rovnako ako funguje aj teraz. Alkohol však nerieši a neučí, iba odsúva – odkladá riešenie na neskôr. Je zaujímavé, že už roky povinná vojenská služba nie je a chľastanie či fajčenie stále pokračuje. Ba je tých možností ešte viac. Takže argument, že všetko to sa mladí chlapci naučili na vojne, bol nesprávny. Rovnako tak aj, že vojna robí z chlapca chlapa.

To „negatívne“ pri premene na chlapa? Mám pocit, že najviac sa to prejaví na znecitlivení – zastavení emočného vývoja, jeho násilným samo-potlačením (nebudem plakať, nie som baba, až ja budem u moci…) a „kastovaním sa“. Odrazu sa zjavia chlapi a poserovia, tí čo nemajú žiadny problém a iní. V ženskej populácii pribudne množstvo hydiny a kráv. Samozrejme aj ďalšie vonkajšie znaky (arogantné vystupovanie, oblečenie, silné stroje, technické zázraky, tetovanie.. ) aby ihneď bolo jasné, kto je chlap a kto nie. Títo chlapi aj „útrapy života“ znášajú statočne. Pevne stlačia sánku (niekedy nielen svoju), zatvoria oči a boria sa životom ako buldozér. Časom sa stávajú nenahraditeľní (bez nich nič nefunguje „správne“) ba až hrdinovia čo prežili, kde iní by sa zabili. Neuvedomovali si a možno časom nechceli vidieť to, čo za nimi ostávalo (čo už za buldozérom ostane…) a premrhali príležitosti na ďalší postup v premene. V akej premene?

Chlap je totiž „prototyp“ muža. Taký surový výkovok –“ ingot, či polotovar“. Toto však nie je na prekážku. Ba naopak. Základom každého zdokonalenia je predsa „prototyp“ – niečo ako vývojový článok.

Pre ďalšie pokračovanie hľadania rozdielu je potrebné si uvedomiť, že keď nám rodičia posúvali dar ktorí dostali oni od svojich rodičov – život, tak nám dali každý ten svoj kúsok. A tak sme dokonala zmiešanina mužskej (otec) a ženskej (mama) časti. Je jedno aké ma „zmiešanina“ pohlavie. Dôležité je, dokázať nájsť a skultivovať aj to opačné pohlavie v nás. Teda aj to čo som dostal od rodiča opačného pohlavia ako som ja sám. Porozumieť si.

Ako to robí správny chlap? Celý čas sa snaží rozvíjať a aj rozvíja a zvyčajne až preženie, práve iba tú svoju mužskú časť. Ako sa to prejavuje v živote? Chlap si ješitnosť pletie s hrdosťou, bezhlavosť s odvahou, zbabelosť s rozvahou, agresivitu s priebojnosťou, vyhýbanie sa prežívaniu s racionalitou. Asi najviac to je vidieť, keď si popletie fanatizmus so zapálením sa pre vec, alebo aktivitu so slepým bojom. Tu už je iba maličký krok k násiliu a k určovaniu tých „dobrých a zlých“, tých čo sú s nami a tých čo sú proti nám atď.

Tú, ženskú časť chlap nevie ako má prežívať. Čo s tým urobiť. Zvyčajne má obavy, že by mohol zoženštieť – „oteplieť“. A tak všetko to čo sa derie na povrch (začne vnímať ) zatláča späť pod povrch. Však nie je baba!!! Nevšíma si to – ignoruje, alebo ešte viac sa zameria na tú svoju mužskú časť a ešte viac sa stáva, už nie chlapom – prototypom muža, ale kýmsi iným, kto má napr. veľa kamarátov, ale žiadneho priateľa, zlú manželku, ale množstvo krásnych mileniek. Stáva sa aj opak. Ženská časť prevládne (z odopieraného najväčší kus) a tak napr. objaví sa vyumelkovaný, citlivý, ale labilný, zahmlievajúci či ľútostivý chlap, ktorý má napr. veľa dôverných kamarátiek, ale žiadnu vážnu známosť a o manželke iba sníva. Všetci naokolo mu ubližujú, aj keď on koná iba dobro.

Čo s tým urobiť? Dá sa vôbec nejako nájsť ta mužská a ženská polovica v chlapoch? A vôbec dá sa mužsky prežívať to ženské v mužoch? Alebo tak žensky prežívať to mužské v ženách? Ako to v nás pôsobí?

Isto to ide! Život prináša stále príležitosti na pokračovanie premeny a rozvoja. Môžeme to robiť ako samouci, alebo inak – (tým nemyslim teoretizovanie!). Dôkazom je to, že existujú muži, ktorí vedia vo svojom živote uplatniť trpezlivosť, starostlivosť, estetickosť, vnímavosť, súciť či intuíciu. Teda to, čo je viac ženské a pritom im ostáva aj to chlapské. Tak sa muži stávajú skutočnou oporou ženám. Nadväzujú ozajstné vzťahy s ozajstnými ženami. Sú z nich chápaví manželia pre manželky a ozajstní otcovia (nielen oplodnitelia, či pestúni alebo zásobovači) v rodinách.

Je ich menej ako ženatých chlapov (oplodniteľov či pestúnov alebo zásobovačov), ale sú. Títo muži neopakovali iba to, k čomu ich učil systém, ale naučili sa počúvať aj svoje vnútro a rozvážne začali kráčať životom.

Jedna z množstva príležitosti na tejto ceste premeny chlapa v muža a neskôr manžela a otca v rodine, sú rodinné konštelácie. Špeciálne mužské konštelácie. Jemno-hmotné energie, ktoré pôsobia pri inscenovaní konštelácii, nádherne rozkryjú systémovú chybu – chcenie byť dokonalým chlapom. Tak pomáhajú bezradným chlapom stať sa mužmi.

Normálne však je, pri Fernete rozprávať chlapčenské, či chlapské zážitky, že? A čo je to normálne? No predsa to čo robí väčšina. Tak potom prečo sa stať mužom? Na to musí prísť každý chlapec či chlap sám. A tak iba skutočne odvážny chlap si dovolí zažiť, že aj muži majú svoje dni a nie je nutnosť mať k tomu Fernet 🙂

   Späť.

Poznámka:
Mužské konštelácie v príprave. „Muž, manžel, otec ako tvorca a ochranca miesta pre úctu, lásku a život.“

.